Prečo neodsudzujem iné mamy

Najmenej desať z nich začalo za mojim chrbtom komentovať, čo otravujem sestričku s takými hlúposťami, či nemá inej roboty, iba sa tu so mnou vybavovať, či je moja dcéra princezná a keď je taká rozmaznaná, nech s ňou idem do súkromnej nemocnice.

Vtedy mi to došlo.

Hneď mi bolo jasné, čo sa stalo. Dotkla som sa ich ako rodičov. Tej časti ich rodičovského „ja“, ktorá sa cítila neschopná opýtať sa podobnú otázku v situácii, keď ich dieťa muselo podstúpiť nejaký lekársky zákrok, na ktoré nebolo pripravené.

Moja otázka, ktorú som dala sestričke, ich vlastne pálila, lebo ich nútila zamyslieť sa, či sa aj ich deti mohli cítiť inak, lepšie, ak by sa boli viac zaujímali…

Mohla som sa k nim obrátiť a tiež im odpovedať podobne štipľavými vetami. Ale pochopila som, prečo sa správali takto, porozumela som, z čoho to všetko vychádzalo. Lebo aj ja som sa ako rodič ocitla v situáciách, kedy som mala pocit, že som mohla pre svoje dieťa urobiť viac. Lepšie.

To sú tie rodičovské lekcie.

Čo by sme dali za to, keby sme všetko vedeli za horúca, keď niečo riešime. No až následne vidíme, čo sme urobili dobre a čo nie. Či sme sa rozhodli správne. Odpustila som týmto rodičom, ktorí ma odsudzovali. Lebo aj ja som si musela častokrát odpustiť, že som sa ako mama rozhodla zle. Nuž, učíme sa na vlastných chybách.

A prečo neodsudzujem iných rodičov? Mám vždy na pamäti, že každý zainteresovaný rodič chce svojmu dieťaťu dobre. A že má viac menej podobný pohľad na to, ako by sa malo vychovávať dieťa, iba to robíme rozdielnymi spôsobmi, aby sme to dosiahli. Rodičia navzájom potrebujú podporu a pomoc a nie konkurenciu, rivalitu, odsúdenie.

(10 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...