Radšej doma chleba s maslom, ako s deťmi do reštiky

Radšej doma chleba s maslom

Ešte hodinu pred tým ma lámalo, či si nevymyslím nejaký akútny gastráč, parazita alebo hocijakého čerta, len aby som z toho vykľučkovala. Deti boli akurát vo švungu, lietali kade tade. Ozaj som si nevedela predstaviť, ako budú už o malú chvíľu spôsobne sedieť, s rukami pekne spustenými na stoličke dojímavo trpezlivo čakať na svoj prídel.

Majú päť a tri, žilky v nich len tak hrajú, nevydržia dlho obsedieť na mieste, hoci nacvičujeme tento druh adrenalínového športu pozvoľne celý rok v kafići alebo teraz cez sezónu v pizzerii. Už si vedia pomerne spôsobne objednať, aj s milenými čašníčkami po chorvátsky pokonverzovať. Vyberáme si naschvál čas, aby sme nemuseli dlho čakať a kým to pristane na stole, krátime si chvíľku čítaním jedálneho lístka, nové slovíčka do zásoby a tak.

Ale ak je gužva, veľa ľudí, veľa objednávok, nedbám s nimi urobiť kolečko v maríne, ktorá je hneď povedľa, trochu sa prejsť. Len aby nepobehovali personálu popod nohy a nevešali sa ostatným hosťom na stoličky. Lebo ak by som ich mala každú minútu okrikovať, aby sa zrovnali a správali sa, ako sa patrí, lebo sme v reštaurácii, nie na kolotočoch, ošedivela by som.

V reštaurácii, nie na kolotočoch

Náš priateľ nemá deti a nevedela som odhadnúť, na koľko budem schopná improvizovať, aby tá spoločná večera nevyzerala len ako súťaž o nasúkanie jedla dole gágorom, ktoré azda šťastlivo zapijeme bez toho, aby nám tekutina zapadla do nesprávnej dierky a potom hajde, brate milý, šťastne domov.

Je pravda, že ak s deťmi jeme vonku, s mužom sa len málokedy dostaneme k nejakým zmysluplným rozhovorom, najskôr, až keď deťom zavrie ústa jedlo. V podstate celé sa to točí len okolo nich, aby sa najedli, aby sa najedli ostatní okolo nás (aby svojim správaním nikoho nerušili) a hádam na ostatok, aby sme sa najedli aj my. Keď nie, chleba s maslom to istí.

Kovbojka v reštaurácii

Možno som len zabudla zapiť svoju nepravidelnú dávku magnézia, ale obávala som sa, že táto tu večera bude riadna fraška. A takmer aj bola, lebo len čo sme sa usadili, urobili na nás nálet osy a milí chlapci, uhýbajúc v strachu o život, sa metali na rozheganej lavici, už som len čakala, kedy spoločne pristaneme na betóne.

Čaro posedávania vonku v reštaurácii „na hlavnom ťahu,“ uprostred dediny, spočívalo okrem iného aj v tom, že sa pri nás postupne zastavilo niekoľko spoluobčanov, viac či menej podgurážených, opierajúcich sa o svoje motorky, či bicykle, aby trafili z jednej krčmy do druhej a vykrikovali na deti „daj mi päť…“ a čakali, kým im chlapci riadne tresnú po labe.

Potom akoby náhodou zišli sa na podvečerný šoping všetky známe s deťmi, obchod je len na dva skoky od reštaurácie. Od tej chvíle začala pre deti strašná trýzeň, nemôcť vyskočiť cez kríky za kamarátmi zahrať sa. Len ich tak trhalo. Nízko posadeným hlasom som ich zadržala na rozheganej lavičke, nech naozaj nepadneme.

Ako si vychováš, tak sa z hory ozýva

A potom sa pozriem ich túžobným smerom a vidím, ako kamaráti mojich chlapcov, traja švajčiarski súrodenci, takmer nehybne, nečujne sedia na múriku obďaleč, pred obchodom, zatiaľ čo ich mama šla nakupovať. Napadne mi, že tá švajčiarska výchova asi predsa len má čosi do seba. Ako to, do kelu, s nimi robí, že ju čakajú ako päť peňazí?

A títo sa len vrtia, prehrabávajú v špagetách, pod chvíľou hundrajúc, že im to nechutí, že už tam nechcú byť, chcú ísť preč. Bolo mi trápne kvôli nášmu priateľovi. Takmer som nedožila chvíle, kedy čašník priniesol účet.

V duchu som sa hnevala na deti, aj na seba, že som to reštauračné pojednanie asi nezvládla. Aj keď priateľ zhodnotil, ako dobre sa chlapci celý večer držali, nechala som odniesť tanier so svojim jedlom, lebo ma od rozčarovania prešla chuť.

Na ďalší deň som mame Švajčiarke išla zložiť poklonu, aké má úžasne spôsobné deti a tá takmer vybuchla smiechom. Deti jej vraj boli z celého dňa tak unavené, že ten najmenší dokonca na múriku zadriemal, kým nakupovala. Naopak, pochválila tých mojich, ako dokázali sedieť pri stole, lebo ona so svojimi radšej do reštaurácie nechodí, že na to nemá nervy (než žije chleba s maslom).

A tak som ostala jemne zarazená, aké pokrivené obrázky si chtiac nechtiac robíme – sami o sebe, o druhých (ľuďoch, rodičoch, deťoch…). Keby len to, ešte si kvôli tomu zbytočne necháme zhnusiť apetít.

Keď na ostatok pribehol ku mne starší syn, žeby chcel na večeru zase špagety, ale nie také rozvarené ako v reštaurácii, lebo ja robím lepšie, nenapadlo mi už nič inšie, iba s rozplývajúcim sa sladkým pocitom na srdci urobiť dvojitú dávku, ako zvyčajne.

(20 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...