Nejako sa nám to rozmohlo za posledné roky. Tie mini farbičky na mini stolčekoch, za ktoré posadíme dieťa, kým s tetou v banke preberáme náročné finančné operácie, vklad, výber z účtu a tak.
Alebo tá mikrovlnka na pumpe, kde môžeme zohriať detskú konzervu, okrem toho, že si tam mimochodom aj natankujeme. Čochvíľa možno bude legitímna požiadavka, aby prebaľovacím pultom disponovali aj na Tériho chate.
To ten vývoj, že?
Priniesol viac detských stoličiek v reštauráciách, viac detských kútikoch v šopingoch, viac detských centier, viac detských ihrísk, viac ružových webov aj viac detskej zubnej pasty. Napríklad a okrem iného.
Celá zemeguľa sa javí byť vychýlená v kurze children friendly. Hádam nikdy nebolo lepšie. Viac friendly sa byť nedá.
Medzi všetkými tými cingrlátkami, čačkami, mačkami, balónikmi, celkom uprostred ružového vesmíru, cítim predsa len istý nekľud. Možno to je len hrachovou kašou, čo sme mali na obed.
Ale inak, zdá sa mi, veď iba pod chvíľou, ale zdá… že pomaly, ale isto, zatvárame detský svet do mydlovej bubliny, do jednej veľkej nafúknutej rezervácie.
Baby friendly mydlová bublina
Deti sú síce strašne moc milé, rozkošné na zjedenie, dá sa na ne požmurkať, urobiť ťuťuli muťuli, ňuňuňu, lenže na druhej strane, vedia byť otravné a hlučné, terorizovať okolie, rušiť pokoj svätý a svetový mier ľudí v ich prítomnosti. Až tak, že by poniektorí v bežnom živote privítali zvukotesné sklo, ako v petržalskom kostole.
Funguje to tam tak, že deti sú prítomné na bohoslužbe, môžu vidieť, môžu počuť, dotknúť sa sklenej steny, aj ju olízať, ale von sa nedostane žiaden pazvuk zo širokouhlého diapazónu možností, ktoré len detské hrdlo ponúka. Tí, ktorí by na staré kolená a operované bedrové kĺby radi vnímať svätú omšu do hĺbky, ponoriť sa do vnútra, kontemplovať, musia byť bezprecedentným riešením nadšení.
A asi aj rodičia. Lebo sa nemusia pýriť, ak to pri všetkej snahe, dobrej vôli a modlitbám k všetkým svätým, skrátka nevydá a dieťa sa prejaví napríklad… ako dieťa.
Nepriateľstvo izolácie
Lenže niečo, čo je možnosťou, alebo dokonca vymoženosťou, sa v istom okamihu môže stať povinnou jazdou. Čo ak pôjdem do kostola, ale miesto detského kútika si sadnem s deťmi do lavice uprostred pospolitý ľud. A ono zaplače uprostred Pastierskeho listu?
Nebude mi nik spytovať svedomie, prečo som sa nezaradila na vyhradené miesto? Ani nespokojným pohľadom ma nabádať, aby som opustila priestor vyhradený pre normálnych ľudí a zaradila sa do ustanovizne určenej pre uvrieskané, otravné deti?
Čo ak by ku mne na budúce prišla bezpečnostná služba v obchode a požiadala ma, aby som dieťa odložila do ich detského kútika, aby si ostatní normálni ľudia mohli v kľude nakúpiť a neboli rušení prítomnosťou malého dieťaťa pri prechádzke medzi regálmi?
Čo ak by ma rovno vo dverách reštaurácie preventívne poslali do detského kútika, inak mi nedonesú jedlo? A čo ak v hoteli raz budú trvať na tom, že s deťmi môžem ísť iba do children rezortu v children friendly destináciách?
Prečítajte si tiež: Top odborníci na výchovu. Ibaže bezdetní
Áno, občas mám taký pocit, že existuje taká spoločenská objednávka, aby sme children friendly vymoženosti doby povinne využívali. Veď čo vlastne chceme, ako je nám hrozne moc fajn, oproti generáciám rodičov pred nami, ktoré nič z toho nepoznali.
Je pravda, že posledné roky sme si výrazne zjednodušili, uľahčili, spríjemnili, spestrili život s deťmi. Možno len za drobnú cenu izolácie od reality. Totiž aj obyčajnú cestu MHD, nákup v obchode alebo obed v reštaurácii je treba s deťmi nejako nacvičiť a nie čakať, kým trošku podrastú a budú sa vedieť správať ako ľudia.
My, rodičia sme tu od toho, aby sme tú spartakiádu zvládli čím skôr, aj za cenu, že nám pri tých nácvikoch občas niekto pomastí hrdlá a pošle nás tam, kam s tými svojimi strašnými deťmi “patríme,” do detského kútika…
Takisto moja mama. Nenechala sa odradiť, chodí s vnúčikom do kostola, a to prvýkrát skoro zamdlela, keď sa farára spýtal, či má pipíka. Dnes pri nej sedí v lavici ako pena.