A je to vonku. Potvrdené. Chýba už len pečiatka z úradu. Som oficiálne najhoršia matka na svete.
Minulý utorok som si povedala dosť. Koniec rannému zaspávaniu a následnému náhleniu do škôlky. Podarilo sa mi ako zázrakom vstať s prvým… no dobre, druhým zazvonením budíka.
Obliekla som deti, dostali zdravé raňajky (jogurt + ovsené vločky + med + ľanové semienka), ktorých sa ani nedotkli. Vyrážali sme z domu o dobrých desať desať minút skôr a ja som si naplno užívala ten príjemný pocit, že všetko zvládam a stíham. Žiaden stres, nervozita a poháňania deti.
Taká malá drobnosť
V momente, keď už som myslela, že to nemôže byť lepšie, ma zarazil hurhaj v triede staršej dcéry. Čo sa deje? Pomáhala som slečne z papúč, keď sa na chodbičku vyrútil párik dievčat v pančuškách a sukniach.
Za nimi vyšla pani učiteľka. Okamžite, ako nás zazrela, vyrútila sa na mňa:
„No a vy kde ste? Za päť minút odchádzame!“
„A kam?“ pýtam sa hlúpo, čo sa mi zrána stáva často.
„No kam? Do divadla, mamička! zvolá pani učiteľka. „A kedy ste mali prísť? Ha? O pol ôsmej, mamička! Mali sme úvodný program!“
Snažím sa netváriť nahlúplo a zúfalo premýšľam, čo by upokojilo pani učiteľku a mňa trochu obhájilo. Obrátiť to na vtip? Previnilý výraz? Dobrá výhovorka?
Pani učiteľka krúti hlavou a kriticky si ma premeria.
„Nečítali ste oznam?“
Oznam? Aký oznam? Samozrejme, že nie. Na chodbu sa začnú trúsiť detičky v pekných šatôčkach, ktoré ostro kontrastujú s tepláčikmi môjho decka. Cítim sa strašne.
Zahanbene dcéru opäť obúvam. Zachytím pritom jej súcitný pohľad a cítim sa ešte horšie. Chúďatko, do divadla v teplákoch.
Takmer utečiem zo škôlky, na pol ceste si však spomeniem na čiapku, ktorá zostala v kabelke a vraciam sa. Na chodbe sa opäť stretávam s pani učiteľkou, ktorá zodpovedne kontroluje, či majú deti zapnuté bundičky a zašnurované topánočky.
Hodím jej smerom zúfalý pohľad, aby videla, ako zabudnutú čapicu ľutujem. Nenápadne natiahnem prekvapenému dieťaťu čiapočku na hlavu. Zdá sa mi akási malá. Jasné, je to čiapka tej mladšej.
Bez rozlúčky bežím do vedľajšej triedy, no dvere sú zamknuté. Zvoním aj búcham ako o život. Objaví sa mladá praktikantka. Keď uvidí čiapku v mojej ruke, milo poznamená.
„Chúďatko, ona nemá takmer nikdy čiapku. Niekedy si požičiava od sestričky.“
A je to tu zas
Deň nemohol začať horšie. Zobudíte sa ako matka roka, a ešte pred deviatou prídete o titul aj medailu. Nad rozrobenou prácou ma prepadávajú chmúrne myšlienky.
Ozaj som strašná matka. Minulý rok v prvý sychravý deň behala dcéra po školskom dvore len v silónkach a tylovej sukni. Alebo predvlani, to som jej zabudla dať rukavičky a deti mali na pláne guľovačku. A ten výlet do ZOO, kde som jej nenachystala náhradné tričko a dievča sa polialo džúsom?!
Prečo vždy zabúdam na dátumy, rodičká a karnevalové masky? Výčitky svedomia sú moje druhé ja. Chcem byť lepšia. Vždy stíhať. Nezabúdať. Trpezlivo počúvať. Dávať škôlkárstvo detí s prehľadom.
Nechcem, aby ma učiteľky vnímali ako niekoho, komu nezáleží na divadielku, karnevale, náhradnom tričku a gaštanoch. Lebo záleží. Lebo si cením, ako sa učiteľky snažia, vymýšľajú, píšu projekty, tvoria aktivity.
Lebo sa teším, že sa z toho tešia deti. Tisíckrát som skúsila byť stopercentne duchom prítomná, keď mamičky spomínali dátum rodičovského združenia, alebo si vymieňali nápady na mikulášsky večierok.
Ale kým obúvam deti ráno do papúč, alebo im poobede balím do nového ruksaku ohryzené jablko z olovrantu, moja hlava vždy odchádza k práci, nákupu, včerajšej hádke a víkendovej návšteve svokry.
A preto – práve preto mi uniká toľko podstatných detailov zo života detí.
Nie som v tom sama
Na druhý deň sa rozhodnem trochu vyžehliť včerajšie faux pas. Pani učiteľke donesiem „akože len tak, lebo mi to ráno napadlo“ domáci pečený čaj od babky.
Pedantne skontrolujem nástenku, podpíšem informačný súhlas neviem na čo a v skrinke skontrolujem čiapku. Všetko na svojom mieste. Keď zatváram bránku na škôlke, započujem rozhovor dvoch mamičiek.
„Predstav si, meškali sme asi desať minút, lebo som ráno ZASA nemohla naštartovať. Prídem do škôlky, trieda zamknutá. Pýtam sa Mateja, kde sú deti. A on mi s pokojom Angličana oznamuje, že šli do divadla.
Že učiteľka to včera vravela mužovi a že mi to asi zabudol povedať. Keď som volala šéfovi, že mi ostal chalan na krku, lebo odmietol ísť do inej ako svojej triedy, tak ma zvozil, vraj čo som to za matka!“
Nie je nič povznášajúcejšie a krajšie ako keď zistíte, že nie ste sama. Že nie ste najhoršia matka na svete. Ste totiž dve. Možno tri. A možno nás je oveľa viac.
Najhorších matiek, ktoré sa v kolotoči škôlkovania, zamestnania, voľnočasových aktivít a krúžkov snažia prežiť a zachovať si dôstojnosť.
A buďme si isté – čokoľvek sa nám (ne)podarí a akokoľvek zle to bude vyzerať, o pár dní nás nejaká “kolegyňa“ predbehne. Ako tá mamička, čo nedávno priviezla dieťa do nesprávnej škôlky. Ale o tom zas nabudúce.
(23 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Od akého veku môžu byť deti doma bez rodičov?
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Jasné že si divna, vytačaju ťa také kraviny, a ešte to potrebuješ dať na vedomie,(.
skvelé. dakujem za pondelkove rano, spravila si mi den
kto sú druhí aby vás hodnotili?
Nie som v tom sama. Áno, dobre sa mi to číta 🙂 Aj keď trochu s kŕčom v bruchu…