Studený socíkový odchov alebo musia si deti zvykať na škôlku plačom?

Po rokoch v Nemecku sme sa s manželom, dvomi chalanmi a tretím bábätkom na ceste, vrátili naspäť na Slovensko. Muž do novej práce, chlapci do novej škôlky, ja na novú materskú (hehe).

Starší Adam už chodil do škôlky tam, tentokrát som mala v pláne dať aj jeho trojročného brata Martina. Aspoň na skúšku, veď o nič nejde, možno mu bude v škôlke lepšie, ako nudiť sa doma pri malom bábätku, keď sa o pár mesiacov narodí.

Miesta v škôlke, aká to len láskavosť

Prvé, čo ma zarazilo a trochu oplieskalo v slovenskej realite, boli maniere v škôlke už pri samotnom zápise.

Pani riaditeľka mi ukázala nielen plný, ale očividne nekončiaci zoznam uchádzačov o miesto v ich škôlke. To len aby som si bola vedomá láskavosti, akú mi urobila a bola vďačná, že sa nám vlastne „podarilo“ umiestniť obidve deti v štátnej škôlke.

V Nemecku platí posledných pár rokov zákon, ktorý garantuje miesto všetkým deťom od jedného (!) roka a v prípade, že ho náhodou rodičia nedostanú, majú nárok na finančnú kompenzáciu. Mimochodom, v praxi sa to ukázalo ako účinný nástroj zvyšovania pôrodnosti, keďže Nemky si takto vedia lepšie predstaviť skĺbiť prácu s rodinou.

Podľa slovenských zákonov musia zobrať predškoláka (!) a ešte je to láskavosť, keď som mu dávala prihlášku s ročným predstihom? No na zaplakanie.

Adaptačný proces po slovensky

Kvôli sťahovaniu sme nestihli začiatok školského roka a nastupovali takpovediac do rozbehnutého vlaku, no nenapadlo by mi, že adaptačný proces v praxi bude vyzerať tak, že hneď prvý deň v škôlke ma zvozia, prečo som chlapcom nepriniesla aj pyžamká.

Nejde ani tak o to, že v nemeckej škôlke mi Adamko nespal, lebo na poobednom spánku v jeho veku nebazírujú. Jednoducho sa mi to zdalo na prvýkrát celkom dosť, aby ostali niekde v celkom cudzom prostredí sedem, či osem hodín.

Vtedy mi po prvý raz povedali – skúsené učiteľky – že tak je to pre deti lepšie, keď si hneď zvyknú…

	Prečítajte si aj: Prečo musia v škôlke spať?

Tu sa s tým jednoducho nepárali.

Žiaden postupný proces, hodinka, potom dve. A s mamou do triedy už vôbec nie – to sa nesmie, je to proti predpisom, dozvedela som sa. A ešte poznámka, že by to vyzeralo ako holubník, vraj by potom chodili deti s rodičmi do škôlky celý rok, kým by si všetci zvykli.

Kým som s riaditeľkou podpisovala za pochodu nejaké papiere, zrazu len mi učiteľka odviedla za ruku Martinka do triedy a zavrela za ním dvere. Bez slova, bez rozlúčky.

Martin nechápal, čo sa deje, pokúšal sa dostať von, ale stará pani učiteľka mu stála v ceste. Začal kričať, trieskať do dverí, kopať. A mne zatiaľ riaditeľka celkom pokojným hlasom povedala, že to je v poriadku. Že to je normálne.

Je normálne, že skoro všetky deti plačú.

Že niektoré neplačú v prvý deň, ale až o tri týždne, keď im to dôjde, že škôlka je už „navždy.“ A že tie, ktoré plakali prvé tri týždne, už naopak neplačú. Ale plač a slzy vraj jednoducho k „adaptácii“ patria. To sú ich dlhoročné skúsenosti. Generačné. Takto to skrátka chodí.

Predsa len sa otvorili dvere triedy, uplakaný Martinko za mnou vybehol a už sa odo mňa ani len nechcel pohnúť.

Áno, vidia na mne, že som veľmi citlivá matka, možno až priveľmi ctilivá (ešte že si nevšimli to brucho, možno by to dali aj na tehotenské hormóny), ale že sa musím od toho odosobniť, je to vývojová fáza, ktorú musí prežiť, musí sa odo mňa odpútať a ja od neho tiež, dohovárali mi učiteľky aj riaditeľky „po dobrom.“

	Prečítajte si tiež: Nezbavujte sa detí, neodkladajte ich do škôlky

Ide to aj po zlom, tak nech

Keby som nevidela na vlastné oči, že s Adamom to v Nemecku prebiehalo úplne inak, v pohode a bez sĺz, že to zvládol skvele, napriek cudzojazyčnému prostrediu, lebo mi dovolili byť s ním v triede prvé dni. Teda nielen dovolili, mali sme to ako rodičia povinné, nikoho nezaujímalo, či sa ponáhľate do práce (zoberte si dovolenku, vaše dieťa nastupuje do škôlky!)

Ale v tejto slovenskej škôlke bola základná filozofia „adaptačného“ procesu iná: detským slzám je zbytočné venovať pozornosť, netreba si ich vôbec všímať. Keď sa bude rodič báť detských sĺz a nechá sa zlomiť, dieťa to zneužije, vynúti si slzičkami, že nepôjde do škôlky už nikdy. Budete mať veľký problém v škole, vytmavila mi riaditeľka budúcnosť.

Odplačte si to ako my, deti

Nechcem teraz haniť slovenské a zvelebovať iné, lebo sme sa vrátili „zo západu.“ No mám pocit, že odkedy som chodila do škôlky ja, sa tu toho veľa nezmenilo. Odmietam uvažovať spôsobom, že prežila som to ja, nič sa mi nestalo, prežijú to aj moje deti.

Viem, že nie každé dieťa pri nástupe do škôlky potrebuje „ofukovanie.“ Hodíte ho do vody a ono pláva. Ale potom sú aj deti, ktoré potrebujú viac času a trošku iný prístup, aby si zvykli. Stojí to tak veľa námahy, že radšej im ho odoprieme, nech si to odplačú, veď je to v poriadku? Hoci by sa začali pocikávať, či zajakávať alebo sa zo spánku budiť na nočné desy (áno, aj také majú skúsenosti niektoré slovenské mamičky). To mi príde choré.

P.S. Obidvoch chlapcov som z takejto „adaptácie“ stiahla. Hľadám menej socíkovú škôlku…