Trápna matka, myšlienkami, slovami, skutkami

Nakoľko detičky navlačujeme všade so sebou, pľantajú sa nám okolo nôh, vykúkajú z podprsenky a podobne, bolo by dosť divné, kebyže sa rozhovor s okoloidúcou susedou zvrhne povedzme na Mendelejevovu periodickú sústavu chemických prvkov.

Jedine, že žmurká na naše deti, aké sú to „zlatíčka,“ a živé „striebra,“ keď je reč o nervoch zo „železa“ a závislosti na „magnéziových“ tabletkách. 

O deťoch aj bez detí

Oveľa najviac divnejšie však je, že to nefunguje v živote matky tak, že stačí deti nechať doma a už máme od „detných“ tém svätý pokoj. Hneď prvá facka, ktorú schytáme od náhodného známeho, bude: „Sama, sama? A kde si nechala deti?“

Čo už na to povedať. Matka je myšlienkami, slovami a skutkami vždy pri deťoch, na viac hriešnych tém si nespomínam.

Sama, sama?

Spomínam si ale, ako som si pred nejakým časom kupovala lístok na loď do Zadaru a utáraná tetuška od okienka hneď rozvinula konverzáciu s lajtmotívom „sama, sama?“

I vyzvedala, čo je vo veci, že len jeden lístok beriem, kde zostali deti, či sú doma s mužom, či ešte spia, či nebude menší plakať, keď sa zobudí a nenájde ma doma… aspoň, že žiadny Mendelejev tentokrát.

Nalodila som sa, sadla si na gauč, na miesto, ktoré zvykneme zabrať s deťmi, ale tie tam teraz neboli, a bol to dosť divný pocit. Niečo vo mne hlodalo, a keď som zisťovala, čo by to asi mohlo byť, čo mi to chýba, na čo som zabudla, takmer som zakričala na celú loď: „Na Kevina!“ Teda vlastne na chlapcov.

A začala som precitať, náhle sa zobúdzať.

 

Svetový mier na srdci mám

A tak si tam sedím na tom gauči, mimochodom na tom červenom gauči, na ktorom suseda pred pár rokmi porodila dieťa, a rozmýšľam, prečo vlastne idem do toho Zadaru.

Náhle som zabudla, čo som to chcela kúpiť. Myslím len na to, že ubehne pol dňa, kým sa vrátim domov. Skôr to ostrov – pevnina – ostrov neotočím. Ani na nafukovačke.

Myslím na to, či deti ešte spia, či nebude menší plakať, keď sa zobudí a nenájde ma doma… nevinné otázočky z tetuškinho okienka padli na živnú pôdu. Kým z kapitánskeho mostíka zazvonil zvonček na odchod, už som bola dávno vylodená.

No trápna matka

Milená predavačka lístkov dodnes nepochopila tento môj kultúrny počin, no ale čo jej na to povedať? Že keby sa bola radšej pri okienku vyzvedala na svetový mier, mohla som teraz sedieť na lodi bez detí a bez „detných“ tém?

Kašľať na to, že mi lístok prepadol, aj horšie veci sa stávajú. Odkráčala som pekne krásne domov, proste trápna matka, myšlienkami, slovami a skutkami vždy pri deťoch.

Chce to len čas

Prešiel nejaký ten piatok, veď ono to aj chvíľu trvá, kým si človek rozanalyzuje, prečo vyskakuje z dopravného prostriedku takmer za jazdy. A došla som na to, že to chce, ako vždy, len čas.

Čím dlhšie budujem svoju rodičovskú kariéru, tým lepšie hádam zvládam zákonitosti dané v tomto odvetví národného hospodárstva, a niekedy sa to ešte aj rýmuje.

Nielenže som sa naučila neočakávať od okolia nejaké obzvlášť erudované témičky, už ich rovno predvídam – že deti a svetový mier – a hádžem na smeč.

A tak som teda išla minule do Zadaru a kohokoľvek som cestou na lodnú MHD stretla, rovno som ho oboznámila so svojim osobným stavom: „Sama si idem len tak, bez detí.“

Z kapitánskeho mostíka zazvonil zvonček na odchod a ja som tam ešte vždy sedela. Tento progres na materskej sa mi moc ráta.

(24 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...