Retro článok 1. Ako bolo na počiatku.

Prečítala som si dnes po rokoch svoj prvý editorial. Písala som ho pred 10. rokmi. Motalo sa mi vtedy okolo nôh moje prvé, ročné dieťa. Dnes je to ako “dejavu”. Po klávesnici sa mi sápe rovnako veľký panáčik. Medzičasom, štvrtý:)

Ten úvodník. Celkom sa na sebe bavím. Mal dĺžku tak dvoch obrazoviek, dnes by to nikto nečítal:) Snažil sa náhodným okoloidúcim povedať, o čo tu komu ide. Nemala som predstavu, kto budú naši „juzery“ . Možno kamarátky s ktorými tlačím kočík, z bývalej roboty, bývalé spolužiačky len tak zo zvedavosti…? A tak sme do toho s Ludkou vhupli s rovnakou zvedavosťou,  s akou „inštalujeme“ v zime na sneh na balkóne potlčené orechy. Veď snáď priletia, keď budú mať prečo…

Elektika už bola…

Nespustili sme žiadnu kampaň, nezaplatili e-targetove ani googlove reklamne odkazy, netízovali na facebooku , neznásilňovali materské centrá našimi plagátmi… lebo veď, pred 10 rokmi ešte nič z toho neexistovalo.

Neboli ešte detské stoličky a prebaľovacie pulty v reštauráciách, neboli detské kútiky, farbičky na malom  stolíku v banke,  detské ihriská väčšinou s ponukou hrdzavejúcich komunistických rároh na betóne, symbolizujúcich mierovú zemeguľu a  vesmírnu stanicu MIR v náležitom rozklade … (neviete, prečo mám chuť písať po rusky?) 

Bol  už ale objavený  poobedný a nočný spánok našich detí (ako jediný čas matky), bola už vymyslená elektrika, PC ktorý sa vo vhodnom medzičase zmestil na kuchynský stôl, a potom rýchlo šupol do šuflíka,  „dajlapové pripojenie na internet“ – rozumej, platíš strašné prachy za každú minútu pripojenia …Moje účty za internet boli často vyššie ako sociálne dávky rodičovského príspevku. (chápme ako priamu subvenciu štátu do projektu).

A tiež už existoval náš big brother Anasoft, ktorý si povedal, že dáme týmto dvom babám do rúk náš publikačný systém, uvidíme, čo s tým urobia.  (Asi lepšie ako keby na nás nejaká farma firma testovala svoje vakcíny, nie?: )

Po 6.tich týždňoch sme rátali prvú tisícku návštevníkov. Bolo to pre mňa nepredstaviteľné číslo. Videli ste už 1000 matiek?! ( Pre orientáciu – teraz vás nameriame tak  400 000 každý mesiac..) Waw. Ako na nás vtedy vôbec prišli? Ak ste tu ešte nejaké staré páky, čo si pamätajú “dejiny” o ktorých tu píšem, kde ste sa tu vzali? 

Čo sme ne/uverejnili, a mali sme

Pamätám si moment, kedy sa ma zmocnil dovtedy málo používaný pocit. Zodpovednosť. Za veci ktoré vypustíme do éteru, za témy s ktorými budeme súhlasiť, za články ktoré nepustíme, a mali by sme.

Pamätám si, ako sme odmietli uverejniť článok o mŕtvych bábätkách, ktoré nemali šancu prežiť ani vlastný pôrod. Zdalo sa mi to negativistické, načo budeme strašiť tehuľky, nech je všetko len ružové a pozitívne. Musíme sa len tešiť!

Omyl. Môj. Po 8. rokoch sa ospravedlňujem anjelikovi . Časom som dospela. Uverejnili sme mnoho tém, ktoré sú na diskusiu, o ktorých treba hovoriť, napriek tomu, že bolia. Alebo práve preto, že bolia. A mnoho x téma vyzrie a dostane svoju hodnotu až diskusiou pod článkom. Na rozdiel od printového média – mienkotvorcom nemusí byť autor článku, ale rozumne argumentujúci čitatelia pod ním. Toto je moment , ktorý ma v tejto práci baví.

Všetci čo u nás hrajú k nám prešli z hľadiska.

Redakciou za tých 10 rokov prešlo niekoľko skvelých ľudí. Všetci, ktorí majú alebo mali administrátorské heslá, píšu a publikujú svoje články, starajú sa o marketing, … každý jeden z nich prešiel za redakčnú oponu až potom, ako ho predstavenie na tomto webe chytilo za srdce ako bežného diváka.. Nemáme stanovenú obsahovú stratégiu, ktorú potom realizujú najatí „profesionálni žoldnieri“. Tento web tvorí obsah, a ide smerom, kam ho vedú talenty a skúsenosti ľudí, ktorí ho práve tvoria. Tajne verím, že je to cítiť:)

Viac na tému osoby a obsadenie v ďalšom RETRO ĆLÁNKU…

(14 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...