Aké je to bez mamy?

         Nemôžem prestať na to myslieť. A to napriek tomu, že som z domu nebola nikdy od svojich detí dlhšie, ako tých pár dní po pôrode.

         Pred dvoma týždňami ostala nečakane v nemocnici moja kamarátka. Mladšia o desať rokov, platničky vypovedali poslušnosť. Prvé dni len ležala na bruchu, ani pohnúť. Doma ostali traja chlapci, tato musel do práce, starší do školy, do škôlky… Ale čo s najmenším? Ešte nemal ani tri roky…

         Pred pár dňami som mu robila au-pair na jedno popoludnie.

         Vystrašené oči… pozná ma, no predsa bolo vidieť, že to nútené prehadzovanie z rúk do rúk, od jednej „tety“ k druhej, toto malé, šikovné, samostatné chlapča úplne zneistilo. Už sa nechcel pohnúť ani od tatu.

         Naveľa som ho nalákala na kamión, čo dostali naši chlapci od Ježiška, a tak chvíľku zabudol, že nie je tam, kde by chcel a nie s tým, kto mu chýba.

         Na obedňajší spánok som ho však už nedostala. Plač, pocit neistoty.
         Nech para berie spanie! Nebude mať hádam chlapča depku zo mňa a zo spania!
         Zavolali sme tatovi ešte na posteli a spánok sme svorne zrušili. Pokoj v srdiečku malého drobca bol dôležitejší ako čokoľvek iné.

         Myslím na nich stále.

         Bojujú svoj boj bez mamy a v piatok by ho mali dobojovať.

         Ale…

         Aké je to pre nich ťažké, vie asi len Ten hore – lebo tí drobci to ani len vypovedať nevedia.

         Ako to bolí, byť bez mamy.

         Nielen preto, že nie je navarené. Nielen preto, že nemá kto pochváliť alebo natiahnuť rýchlo pančušky, aby sme mohli utekať von.

         Preto, že nie je blízko stelesnenie najväčšej a prvej lásky na zemi.

         Preto, lebo týmto deťom chýba istota prítomného objatia.

         Neviem, ako túžobne musela privítať po hospitalizácii staršia dcérka, keď jej sestričke šlo o život a mama ju nemohla nechať samú.

         A ako neuveriteľne odpadol kameň zo srdca deťom mamičky Dášky, keď sa po mesiacoch v nemocnici medzi životom a smrťou vrátila domov….

         Pre naše deti je dôležitý každý deň, každý okamih, čo sme s nimi.

         Možno by sme na to mali myslieť častejšie.

         … aby sme ho nepremárnili, lebo nevieme, čo bude zajtra…

foto:sxc.hu