Ako Pampúšik na svet prišiel

Pomerne dosť som na týchto stránkach teoretizovala ohľadom svojho pôrodu. Veľa som o pôrodoch čítala. Stokrát som si predstavovala, aké to bude, aké by som chcela, aby to bolo. Moje tehotenstvo postupovalo (a chvalabohu bez jediného problému), až muselo to prísť – náš pôrod v praxi 🙂 Aký bol?

Vo štvrtok 22.júla (deň pre vyrátaným termínom) som sa zobudila o tretej v noci na “niečo mokré”. Pomyslím si “Plodovka!” a “Panebože, už je to tu!!!”, ale po preskúmaní som zistila, že to má hlienovitú konzistenciu. Zájdem na toaletu a zisťujem, že hlien je s prímesou krvi. Cítim mierne bolesti v podbrušku. Vzrušením nemôžem zaspať, lebo skutočne je to tu – Pampúšik prichádza na svet. Aby som ten čas do rána nejako zabila – Pavla som nechcela budiť, veď to ešte môže trvať (a že aj trvalo!) – pozorovala som hodinky. Rátala som čas medzi bolesťami a rátala som dĺžku bolestí. Bolo to tak každých 10-15minút, dĺžka sťahu asi 45sekúnd až minútu a pol.

Ráno som všetko oznámila Pavlovi a tiež mame, že už je to tu. Pavel preto prišiel radšej skôr domov z roboty :o) Bolesti sa dali v pohode zvládať, dokonca som, podľa článku o prirodzenom tlmení bolestí z rodiny, dýchala viac-menej normálne. Aby sme sa na to tak nesústredili, zhliadli sme v ten deň niekoľko filmov, poväčšine dosť dobrých blbostí. :o) Pavel zapisoval čas, kedy sa objavil sťah a rátal interval medzi nimi. Nebolo to moc pravidelné – občas po 10 minútach, občas po 20 a keď boli 3-4 za sebou po piatich minútach, už sa skoro zberal volať pôrodnú asistentku. Ale na to ešte bol čas.
Medzitým som zašla do sprchy, kde sa mi celkom uľavilo, intervaly sa predĺžili. Lenže ako som vyšla von, bolesti zosilnili. Posledný film som už ale pozerala chodiac hore-dole po izbe, pretože sa už pri bolesti nedalo sedieť. Napokon sme sa pobrali spať. Doteraz neviem, ako sa mi podarilo zaspať, asi som bola unavená z predošlej prebdenej noci.

Okolo tretej som si zašla na záchod, ľahla do postele a nemohla zaspať. Bolesti sa mi zosilnili, tak som sa dala opäť do sledovania intervalov a dĺžky kontrakcií. Zrazu som zistila, že chodia každých 5-6 minút, trvajú okolo minúty. Budím Pavla a voláme pôrodnú asistentku. Rosalinde prichádza asi o pol piatej. Vyšetrí ma a zistí, že som otvorená na 4cm. No paráda, takže rodíme!!! :o) Dohodneme sa, že o hodinku skontrolujeme pokrok a všetci ulíhame do postele. Ja samozrejme nespím.

O hodinu som otvorená na 5cm a Pampúšik je viac zostúpený do panvy. No paráda. Dosť to bolí, ale usilovne predýchavam. Prekvapená zisťujem, že sťahy nepociťujem ako nejaké kŕče, ale ako pichavú bolesť v podbrušku, vystreľujúcu do krížov. Myslela som si, že ma bude bolieť celé brucho, že pocítim ako mi stvrdne, ale ja som cítila tú bolesť vlastne iba na malinkom kúsku pri lonovej kosti.

Rosalinde navrhuje, aby som niečo malé zjedla (hroznový cukor napríklad), tak pijem čaj z materinej dúšky osladený medom. Počas kontrakcií si pritláčam horúci elektrický vankúš na kríže, medzi kontrakciami ho mám priložený na podbruško. Celkom mi to pomáha.

Pri otvorení 6-7cm prichádza čas učiniť rozhodnutie, či ostaneme doma, alebo pôjdeme do nemocnice. Všetko beží zatiaľ dobre. Idem do horúcej vane, kde sa mi nedá od bolesti poriadne vydržať. Cestu, hoci len 10minútovú, do nemocnice si neviem v tomto stave predstaviť. Tak ostávame doma. Často na tento moment teraz myslievam, ale aj tak si myslím, že v danom momente som sa, napriek tomu, že Pampúšik sa nakoniec musel narodiť v nemocnici, nerozhodla zle. Skrátka veci sa neskôr skomplikovali, ale to som vtedy ešte nemohla vedieť. Na druhej strane však musím povedať, že nabudúce už do tej nemocnice radšej pôjdeme.

Pôrod pokračuje, predýchavanie kontrakcií mi príde čím ďalej tým náročnejšie. Medzi sťahmi mi je však fajn, rozprávam sa s Rosalinde a smejem sa na Pavla – tak veľmi sa na Pampúšika teším! Nemyslím na nasledujúce kontrakcie, pred čím nás varovali na tehotenskej joge, myslím na to, aký je to príjemný pocit, keď kontrakcia odchádza. Ako mi je vtedy skvele! Počas kontrakcií drtím Pavlovu ruku, medzi sťahmi si ju túlim na tvár a smejem sa – v žilách mi, zdá sa, koluje poriadny hormónový koktail.
Rosalinde vraví, že malý nie je ktovieako natočený, že mu pomôžeme, a tak predýchavam kontrakcie v ľahu na pravom boku. Prichádza otvorenie na 7-8cm, Rosalinde mi púšťa plodovú vodu. Upozornila ma, že teraz už na krčok nebude tlačiť vankúš plodovky, ale priamo hlavička, a teda kontrakcie budú bolestivejšie. A to teda sú tak silné, že bolesťou kričím. Všetci ma povzbudzujú, Rosalinde so mnou dýcha a vraví mi, aby som nekričala, že malý potrebuje kyslík, že mu ho mám dať. Je to nesmierne ťažké sústrediť sa na to “fu – fu – fúúúúú”, ale mala som motiváciu: naše dieťatko potrebuje kyslík, tak sa snažím nekričať, ale dýchať. Medzi kontrakciami odpočívam na hore vankúšov, tvár si chladím namočeným uterákom a som v takom zvláštnom stave – niečo medzi spánkom a tranzom. A už sa neviem dočkať tlačenia.
No a na tlačenie bolo treba poriadne dlho čakať. Neviem kto vymyslel predýchavanie tlačiacich kontrakcií, ale odkazujem mu, že na mne to teda nefunguje. Ako to, že nemám tlačiť? Veď ja netlačím, to sa tlačí SAMO! Rosalinde mi po stýkrát vraví, že už som otvorená na 10cm, až na nejaký malý kúsok vpredu. Pokúša sa ho odmasírovať preč, ale pri ďalšej kontrakcii je opäť nazad. Keď mi povie, že sa môžem dať do tlačenia, vnímam to ako vykúpenie.
Žiaľ, moje ležanie na boku, ani poloha na čtyroch, Pampúšika nepresvedčili, aby sa správne natočil. Tlačím asi hodinu, no bez úspechu. Navyše Pampúšikovi slabnú ozvy. Rosalinde mi vraví, že musíme do nemocnice. Volá sanitku. Ani neviem, ako som do nej nastúpila a ako som tú cestu prežila (zase bolo treba predýchavať tlačiace kontrakcie a bála som sa o malého). Dorazíme do nemocnice, kde nás už čakajú a kde nám pomôžu. O niekoľko minút dorazí aj Pavel s mamou.
V nemocnici monitorujú Pampúšikove ozvy tuším sondou na hlavičke. Všetci ma povzbudzujú. Tlačím ako o život, ale aj tak mám pocit, že mi to nejde. Spolieham sa na to, že mi pomôžu – lekár sa rozhodol použiť vákuumextraktor. Viem, že nástrih ma neminie, ale mne je to už všetko jedno, dokonca som si v jednej chvíli pomyslela, že by mi tam aj niekto mohol skočiť na brucho, nech je Pampúšik už vonku, nech sa už toľko netrápi ani on, ani ja.

Počas tlačenia mám zavreté oči, ale zrazu mi mama vraví “Janka, otvor oči” a ja vidím maličkú hlavičku. Ešte raz potlačím a náš Pampúšik je na svete! Položia mi ho celého upatlaného na brucho. Pavel strihá pupočnú šnúru a ja som nevýslovne šťastná. Je to tu – presne v deň termínu 23.júla o 12:17 sa narodil náš Daniel Sebastian. Je nádherný, taký drobučký a krehučký.
Po chvíli si ho berie detská lekárka, aby ho skontrolovala, a Pavel ide s ňou. Ja som dostala injekciu na rýchle vypudenie placenty, ktorá vážne na seba nedala dlho čakať. Lekár kontroluje poranenia, je ich dosť, musím na operačnú sálu, kde ma v spinálnej anestézii zašijú. Mama a Pavel zostávajú s Dankom. Ja zatiaľ na operačnej sále premýšľam nad tým, čo sa stalo – som matkou, narodil sa mi synček. Videla som ho len chvíľu, ale aj tak mi strašne chýba, až mi po lícach stekajú slzy.
Konečne ma berú z pooperačného na izbu. Mama, Pavel aj Danko ma tam už čakajú. Všetci sme strašne unavení, ale tešíme sa. Večer Pavel s mamou odchádzajú, my s Dankom ostávame do druhého dňa, pretože Danka treba kvôli tej vákuumextrakcii pozorovať. Na druhý deň detská lekárka Danka skontrolovala a bol v poriadku. Mohli sme ísť domov, hurá! A náš spoločný život sa začína…

Ešte by som chcela spomenúť, ako to vyzeralo v nemocnici a aká je v Holandsku starostlivosť o matku a dieťa v šestonedelí. Zhrniem pár bodov, ktoré sú, myslím v porovnaní so Slovenskom, iné:
– Každý z personálu, skutočne každý, s kým som mala, vlastne s kým sme mali (Pavel, mama a ja) v nemocnici niečo do činenia, sa nám najprv predstavil, podal nám ruku a zablahoželal nám k narodeniu nášho Danka. Mama s Pavlom dokonca dostali kávu a tradičné holandské pečivo, ktoré sa ponúka pri príležitosti narodenia dieťatka.
– Ani Pavel, ani mama nepotrebovali žiaden špeciálny kurz na to, aby sa mohli zúčastniť pôrodu. Nemuseli sa ani prezliekať do nemocničného eráru a aj ja som rodila vo svojej nočnej košeli.
– Ležali sme na izbe pre 4 mamičky, ale boli sme tam len 3. Okolo každej postele sa dal zatiahnuť záves, a tak sa dalo vytvoriť pre mamičku s bábätkom súkromie. Pre personál bolo úplne samozrejmé, že mi ten záves zatiahli napríklad, keď som Danka kŕmila. Takisto kontrola zavinovania maternice, či obyčajné meranie teploty prebiehalo za zatiahnutým závesom v súkromí.
– Vizita sa nekonala žiadna. Ráno doniesli sestričky teplomery, zmerali nám pulz, skontrolovali zavinovanie maternice. Ako som už písala všetko prebiehalo za zatiahnutým závesom. Neskôr prišiel ešte lekár, ktorý sa opäť najprv predstavil a zablahoželal nám (to už bol pri mne opäť manžel a mama) a spýtal sa ma, ako sa cítim. Informácie o mojom zdravotnom stave po pôrode poznal z karty, teraz ho skôr zaujímali moje pocity. Neskôr sme trochu debatovali o Slovensku, vysvitlo totiž, že navštívil Tatry.
– V nemocnici Danka prebaľovali sestričky. Vždy, keď mi ho prišli zobrať na prebalenie, tak sa ma spýtali, či ho teda majú prebaliť a pekne sa mu prihovárali. Ani na sekundu som nemala pocit, že by niekto iný niesol za Danka zodpovednosť.
– Keďže som bola po pôrode veľmi vyslabnutá, sestričky mi pomáhali dôjsť napríklad na záchod a pri odchode z nemocnice ma na vozíku doviezli až k východu z budovy. Vtedy sestrička aj skontrolovala, či sme Danka správne uložili do autosedačky, veď pre nás to bolo po prvýkrát.
– Ani raz som nemala pocit, že niekoho z personálu otravujem, že by mali naponáhlo za nejakou dôležitejšou robotou, že majú zlý deň. Všetci sa chovali úplne profesionálne a to nielen v oblasti odbornej – lekárskej, ale aj v oblasti správania sa ku klientovi.
– Ešte v ten istý deň prišla domov sestrička, aby nás s Dankom skontrolovala a aby sme sa dohodli, kedy na druhý deň príde. Takto k nám chodievala domov 7 dní. Ráno sme spolu Danka kúpali – teda najprv nám to ukázala a potom sme to už skúšali my. Takisto nás naučila prebaľovanie, meranie teploty, kŕmenie, skrátka všetko, čo potrebujeme vedieť. Okrem toho kontrolovala aj mňa – ako sa mi zavinuje maternica, ako sa mi hojí šitie.
Takéto sestričky prichádzajú domov aj pomáhať pôrodnej asistentke pri pôrode. Kým som ja tlačila, chystali všetko potrebné pre bábätko – nahrievali plienky, vyhrievali postieľku, prichystali vecičky na oblečenie. My sme museli náhle do nemocnice, tak boli to práve tieto sestričky, ktoré dali dom zase do poriadku – prezliekli posteľ, dali špinavú bielizeň prať, vypli opäť kúrenie, upratali.
V Holandsku má nárok na túto službu každá žena a aspoň čiastočne je to hradené zo zdravotného poistenia.

Hoci môj pôrod nebol ľahký a nedopadol úplne tak, ako som chcela a ako som si to predstavovala, práve vďaka milým ľuďom, ktorý boli v ten deň okolo mňa vnímam pôrod ako dôležitú, výnimočnú a krásnu udalosť. Bolesti, hoci boli silnejšie než akákoľvek bolesť, čo som doteraz poznala, sa mi nezdali neznesiteľné – povzbudzovalo ma, že to nebude trvať donekonečna a že na konci ma čaká náš synček (a o tých endorfínoch je to fakt pravda!). A čo vnímam ako veľmi dôležité – že pri pôrode boli (okrem pôrodnej asistentky a iných odborníkov) ľudia, ktorých mám rada a na ktorých sa môžem spoľahnúť – moja mama a môj manžel. Neviem si predstaviť rodiť sama, bez ich podpory.

Želám všetkým tehuľkám, aby aj ony mali na svoj pôrod pozitívne a príjemné spomienky. A samozrejme, nech sa vám nič neskomplikuje!!!

vaša Jana z MT a Pampúšik Danko