Aby to niekoho nemiatlo – všetky tie deti sú moje a šoferák ešte nemám. Ale poďme po poriadku, dobre?
Mať vodičák som ako dcéra profesionálneho šoféra túžila mať odjakživa, o to viac, že môj otec vždy tvrdil, že mám najlepší technický nos na šoférovanie. Lichotilo mi to, menej však to, že mi odmietol počas strednej školy sponzorovať autoškolu za vtedy smiešnu sumu… lebo napriek všetkému ženy podľa neho za volant nepatria, jeho dcérou počnúc. Čo už.
Potom som sa zaoberala vysokou školou a keďže som nemala šancu jazdiť na tatovom fáre, mala som šoferák na háku tak, ako Grigorov žuvačku za uchom. Vydala som sa a rodila a dojčila a tak furt dokola. Našu škodovku 120, familiárne nazývanú kára Klára, obhospodaroval môj drahý a ja som sa zas len viezla a dojčila a dojčila a dojčila, čo mi v podstate vyhovovalo.
Problémik nastal, keď sa naše stádočko značne rozrástlo, a napriek mojej indiánskej výdrži a túlavým topánkam už nebolo veľmi zábavné vyrážať kamkoľvek vlakom. Už len balenie toť za roh na záhradu /nejakých 30 kilákov vlakom s prestupovaním v Trnave/ a nahnanie našej tlupy načas na vlak bolo zároveň ašpiráciou na zápis do Guinessovej knihy rekordov z hľadiska minimálneho ekonomického balenia sa v prepočte na jednu osobu a tiež skvostným tréningom rýchlej chôdze na stanicu, často kombinovanú záťažou krčnej chrbtice, kde trónili vždy tí menší, neschopní dostatočne rýchlo prepletať nohami. O tom, že som to ja ešte mala kombinované často s rastúcim bruškom vpredu, ani nehovoriac. Auto sme však už nemali, lebo Klára po našom treťom odišla do večných šrotovísk.
Zlom nastal, keď sa nás na poslednej dovolenke známi pýtali: „Idete z výletu?“ Pre vyjasnenie: cestovali sme vlakom cez pol Slovenska v kompletnej zostave na 10 dní a mali sme všetko zbalené v dvoch priemerných, nie príliš veľkých batohoch na našich chrbtoch. Do toho sa naše staršie deti začali dožadovať hudobky, futbalu a iných výnimočných vecí, ktoré v našom meste trónia presne na opačnom konci, cca 40 min pešo – nakoľko MHD u nás vlastne ani neexistuje.
Tak som sa pár týždňov pred dorazením nášho krásneho 9-miestneho autíčka menom Krištof prihlásila u kamaráta – inštruktora do autoškoly. Všetci boli nadšení, najviac ja, lebo som mala pocit, že to bude víťazné ťaženie s maximálnou rýchlosťou. Nuž…
Možno mám technické cítenie podľa môjho tatu. Pravda však je, že prvých 10 jázd som potrebovala tri nohy. Potom som objavovala spätné zrkadlo. Potom značky. Potom prevodovku… a tak krok za krokom. Trvá mi to už pol roka a hoci som po údesných vzdychoch môjho inštruktora vraj už urobila obrovský pokrok, stále nie som žiadny Schumacher. Jediné, čo mi vraj ide neuveriteľne vzhľadom na moje /ne/schopnosti v aute, je cúvanie. Inak bežne počúvam hlášky: „Poď, prosím ťa, rýchlejšie, vyprší mi platnosť občianskeho…“ alebo „Aká tam bola značka? Nevieš, tak sa vrátime…“
Doma ma vždy čaká krížová kontrola mojich detí, ktoré sa už môjho šoférovania nevedia dočkať a zároveň vždy nejaké „úžasné“ prekvapenie v podobe pozostatku po opatrovaní drobcov nejakou dobrovoľníčkou. Aj keď som rada, že mi má kto deti postrážiť, občas mi niektoré veci vyrážajú dych – napríklad od poslednej jazdy urputne zbieram a vysávam zelenú papierovú trávu, ktorá pôvodne bola v košíčku s vajíčkami z Veľkej noci… Je nezničiteľná rovnako, ako moje zlozvyky v aute.
Minulý štvrtok som mala skúšky. Nespala som tri noci, lebo sa mi snívalo o všetkých križovatkách, predpisoch, železničných priecestiach, váhe prípojných vozidiel a iných dôležitostiach. Test som spravila, z konštrukcie pochvala. Jazda ma dostala. Dvadsaťpäť minút som vozila vraj najhoršieho policajta v meste /dokonca sme zistili, že sme susedia, ale nezabralo to…/ všade, kde kázal. Výsledkom je nutnosť reparátu jazdy…
Tak sa teším. Hlavne na to, až budem môcť hádam už na prázdniny vyraziť s Krištofom plným mojich detvákov kde chcem, bez ohľadu na to, či náš ocinko dovolenku má alebo nie. Nech žije vodičák!
(2 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
Jedálniček dojčiacej šestonedieľky
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Zuzka ďakujem za povzbudenie
Drzim palce vsetkym buducim vodickam, ja som si robila vodicak tiez az v 28, uz som mala vyse rocneho synceka a teda lepsi recept na schudnutie som odvtedy nevymyslela, take zaludocne neurozy som mavala pred jazdami. Teoria, znacky, krizovatky, to mi nerobilo vobec problemy, lenze podivny pristup instruktora, ktory mal radost z toho, ze ma zhodil, alebo zosmiesnil mi velmi vadil. Nehovoriac o hlupych narazkach… No nastastie som sa zatala, vydrzala, nejak som to zvladla a aj skusky spravila…. dalsie jazdenie, najprv bez synceka, len s manzelom, to uz bolo o inom, vdaka jeho dovere a trpezlivosti som to zvladla a teraz jazdim hocikam aj s dvomi detmi, hoci stale mam trochu respekt… najma pred neznamymi cestami a Petrzalkou 😉
ale je to velmi fajn, byt nezavislou a ist si kamkolvek, kedykolvek…
ahoj Evka, ja som si robila vodičák pred 15 rokmi tiež v BB, a bola som veľmi spokojná. Robila som si ho v autoškole u p.Stebilu a inštruktor sa volal p. Faluš??
Viem, že viaceré kamošky boli spokojné.Nevzdávaj sa, ja mám už teraz 4 deti a auto je pre mňa nevyhnutnosťou. Držím palčeky:-)
Vodičák som si začala robiť pred necelými 2 rokmi. Veľmi som sa tešila, ale hneď po tvz. prvom 3min.oboznamovaní ma inštruktor vyzval na cestu. Nikdy predtým som za volantom nesedela, nevedela som čo je brzda, plyn, spojka o preraďovaní ani nehovorím. Neverila som tomu čo odo mňa žiadal. Celú cestu na mňa kričal. Mám 37 rokov a nikdy predtým sa ku mne nikto tak nechoval ako on, čo som mu aj povedala a výrazne upozornila, že si neželám aby na mňa kričal. Na ďalšej jazde mi povedal, že ak si nebudem dávať pozor, tak mi stiahne nohavice a nakladie po holej rit, ohradil sa tým, že si to môže dovoliť, pretože má takú starú dcéru ako ja, čím som ja oponovala, že ja jeho dcéra nie som. To už bol vrchol, vystúpila som z auta a šla celá roztrasená domov. Na ďalšiu jazdu som už nešla. Teraz mám 8 mesačného synčeka a vodičák by sa mi zišiel ako soľ, no po tejto negatívnej skúsenosti už teraz mám žalúdočnú neurózu. Poradíte mi niektorá z Vás, ktorá si robila v BB vodičák a bola spokojná s prístupom a jednaním inštruktorov? Ďakujem.
Ahoj Mária, tak som sa dobre zasmiala na tvojom článku
)) Link naň mi poslala kamarátka so slovami “nie si to ty maskovaná šiestimi deťmi??”
)) Na vysvetlenie, tiež si robím vodičák už polroka, testy a konštrukciu som už urobila a taktiež s pochvalou, no a z jazdy ma čaká reparát… Úplne ten istý príbeh, rozdiel len ten, ze miesto 6 detí mam jedno. No a ešte to, že ja som vymenila autoškolu aj inštruktora, lebo “starý” inštruktor ma strašne deptal. Teraz som spokojná, mam nesmierne trpezlivého inštruktora a myslim, ze mi to uz celkom ide, aj ked teda tiež jazdim veľmi pomaly a opatrne. Moj hlavný problém je, že som príliš flegmatická a teda pomalšie reagujem, o všetkom príliš uvažujem..
Mária, držím Ti palce (aj sebe
, určite to dokážeme a budú z nás dobré, opatrné a ohľaduplné šoférky!!! A ešte: pri 6 deťoch chodiť na jazdy, to už ozaj klobúk dolu! Ja mám len 1 dieťa, manžela a zamestnanie, ale nestíham..
Majka aj ja som sa rozhodla urobit si vodicak v moich-o chvilu 33rokoch,pri troch detoch.Musim sa priznat ze som mala a aj mam pred jazdenim obrovsky respekt,ale moj manzel je skor cyklista a radsej ako autom jazdi na bicykli-a to par desiatok km,ale auto nam stoji doma v garazi a tak som sa odhodlala aj ja,skusky mam asi o mesiac,ale uz sa celkom tesim na to ze budem samostatna.Myslela som si ze v kurze budu same 18-ky,ale je tam zahrnuta cela vekova kategoria-od tych 17 az do asi 50rokov,je tam sranda a je to aj ozivenie stereotypu na MD.Nasu malu ma zatial starka,ktora nam aj navari
ked treba a tak sa mozem nerusene venovat autoskole,tie tri dni pred skuskami spat nebudem ani ja-to viem urcite.A tak si zatial drzme palce vsetky “zrele”zacinajuce vodicky….
No ja jazdim uz strnast rokov, kazdy den, prakticky zijem v aute a vystriedala som ich dost vela. Za ten cas som mala jednu nehodu a aj podla chlapov jazdim vyborne (vraj lepsie ako mnohi chlapi). Ja by som vsak taka hrdinka nebola – sadnut si do 9 miestneho auta a vozit svojich sest deti by som si netrufla min. rok (ak nie dva) po ziskani vodicaku, urcite by som najprv zacala intenzivne jazdit sama. Z vlastnej skusenosti viem, ze v autoskole nikoho soferovat nenaucia, chce to len vela jazdit, jazdit a jazdit. Mat k dispozicii auto je vsak (najma pri detoch) uzasna vec a treba sa do toho vrhnut. Drzim palce!
Mária, nič sa neboj, my máme VW Sharana 7 miestneho , tiež som robila vodičák na dvakrát:-), ale mám ho a tiež môžem vyraziť s mojimi zatiaľ štyrmi deťmi kamkoľvek, bez ohľadu na to, či má ocinko dovolenku, alebo nie. Už sa teším na leto, keď budú všetci domka a budeme podnikať všelijaké výlety. Už ich máme v pláne toľko, že by nám nestačili dva roky prázdnin:-)))
Určite to zvládneš, držím palčeky.
Mária, neboj sa! Ja, ked vidím, kto všetko sedí za volantom a dokáže ovládať auto (nepíšem, že dokáže jazdiť bezpečne a podľa predpisov), uznala som, že nie som predsa horšia a musím to dokázať aj ja – a tak som už vystriedala niekoľko vozidiel – požičaných, lebo vlastné nemám
)) a nebojím sa. Ale decká mi vždy pred cestou nezabudnú oznámiť, že by radšej cestovali normálne – to ako s tými prestupmi a behmi na vlaky a autobusy, lebo v aute je nuda – tam sa len vezú. 
))