“Si závislá na internete!” počúvam, nie raz, od môjho drahého. “Som závislá na nete,” zakrádajú sa výčitky v temných zákutiach mojej hlavy. “Mami, prečo stále sedíš za počítačom?” hlási sa o slovo, moje najbúrlivejšie svedomie, staršia dcéra. “Prečo vlastne?” “Dievčatá, aj vy ste rovnako zvislé?”
Poznám odpoveď, ktorou zalepíte ústa nespokojnému manželovi. Možno sa vám pošťastí na chvíľu zastaviť aj príval slov vašej pubertálnej ratolesti. Len neručím, či sa vám podarí obalamutiť bordel v kuchyni a večne sa hašteriace deti. Pôvodná pointa nezasvietila v mojej hlave, ale zrátala som si dve a tri a vyšlo mi sedem… Ale nie, už vás nebudem dlhšie napínať a prezradím vám, prečo máme nárok kukať do blikajúcej bedne, naháňať písmenka po klávesnici, smiať sa i nadávať pri slovných prestrelkách s ostatnými spolutrpiteľkami. Len si musím na chvíľu odskočiť, nemajte obavy, len do neďalekej histórie.
Naše prababky a možno aj babky boli stále kráľovnami vo svojom kráľovstve – doma, na dvore v záhrade … Nenaháňali sa za dokonalou postavou, krásnou frizúrou, umelými nechtami, iba občas za kurami a zatúlanými sviňami. Nemuseli si robiť očko u šéfa, trpieť v jednej miestnosti s protivnou kolegyňou a rátať mizernú výplatu. Len tá krava v maštali občas málo mlieka dala. Naše babky netrápili výpredaje, krásne prsia a ešte krajší dom populárnej herečky, večne nespokojné deti so zastaralým mobilom, neznačkovými botaskami a málo výkonným počítačom. Babky zlaté gazdovstvo pokŕmili, deti nachovali, alebo opačne? Na “poľo” išli, obed navarili a na priedomí alebo večer v prednej izbe sa s inými ženskými stretli a hrkútali si, ktorej sa dieťa narodilo, ako “chorotu” vyliečiť, že susede koza skapala, na suchotu a chlapov ponadávali. Ich duši sa uľavilo.
Kde si môžeme my, upachtené, ulietané mamy s inými superženami pokecať, keď sa večer doplazíme domov s plnými taškami. Poroznášame potomstvo za kultúrou, obslúžime našich “živiteľov” a márne bojujeme s veternými mlynmi pri pokusoch o poriadok. S kým sa máme porozprávať, keď z našich partizánov slovka nevytiahneme, ani pod hrozbou hysterického záchvatu. A tu sa dievčatá konečne dostávame k vytúženému cieľu, k zázračnej skrinke, k počítaču a tajným spolkom na internete. Tu chytáme druhý dych a “kecáme” s babami na priedomí o deťoch, partizánoch…, aby z nás boli krásne, úspešné, milované a pochopené, žienky moderné, schopné na druhý deň otvoriť oči a vyliezť z postele.
ahoj dievčatá super článok.Som nová pisateľka a veľmi ma potešila takáto debata.Ten čas tak rýchlo letí,čo badáme len na deťoch ako rastú a rýchlo vyletia z hniezda.Myslím že nie me závislé na internete ,len hľadáme spriaznené duše s podobnými problémami,keďže naši niektorí manželia na podobné debaty ani čas ani chuť nemajú .
Prave si citam letak Ligy za dusevne zdravie, co pisu o depresii: “Dôležité je mať niekoho, s kým sa možno porozprávať o problémoch, aktívne sa snažiť nežiť osamelo. ” Sedenie na nete teda nie je zavislost, ale psychoterapia resp. sucast prevencie :-))))
supeeer,asi to prelozim mojmu muzovi,aby ma prestal volat zavislacka a pochopill konecne ,ze nas podobneho zrna je viacej…
Kamila, akokeby si mi z duše čítala !!!
Julinka, máš pravdu, naháňame sa stále za niečim, ale povedzme si úprimne, stačilo by nám byť babkami na piedomi a vidieť len po plot svojej záhradky, alebo po koniec dediny?
Mne teda nie, ak chcem vidieť svet, skúsiť ho zmeniť, robiť niečo navyše, musim tomu obetovať čas.
Mnohe z nás máme toľko priateľov a známych, že keby sme sa s každým chceli stretnúť, hneď máme bohatý program na celý týždeň, mesiac, rok )
Naše babky – lebo aj ja som mala presne takúto babičku moju najdrahšiu – nemali kámošky vo vedľajšom meste, nemali známych v zahraničí /no, hádam len z rodiny, ak sa niekto oženil mimo dediny / a preto svoju energiu dávali do intenzívnejšich vzťahov vo svojom najbližšom okoli. Všetci vedeli o každom všetko. My, dnešné “žienky domáce” máme akosi širší záber a tým pádom asi aj menej intenzívnejší … ale stále si same môžeme vybrať, ako ďaleko budú siahať naše aktivity … Našťastie, existuje internet a my môžeme udržiavať kontakty aj z domu …
Super článok, veru internet náše priedomie :o)
Mam niekedy taký pocit, že čas nám preteká medzi prsty, že zasa je piatok a víkend pred nami. Ale za taký krátky čas ako víkend, hoci mám predstavu čo by som robila, hlavne s detmi, bohužiaľ sa to nedá!!!!!!!!!!!!! Ako vravite, aj dom dať ako tak do poriadku, a aj detom sa venovať a aj sebe (možno). Nemali sa tie babky predsa len lepšie. Ved aj moja babka ma videla len medzi dverami, ked som prišla z práce, a niekedy sme sa nestihli ani porozpravať. A teraz ked ju už nemám, ………….., zamyslime sa na tým, že čas letí a už sa nikdy, ale naozaj nikdy nevráti, stále sa len ponáhľame, ale začim? Ano, vravime, že teraz je iná doba, ale nie su to len vyhovorky……, aby sme oklamali a to hlavne seba, za to že namáme čas na deti, na manžela, a ani na seba. POSTOJME, rozprávajme sa našimi blízkymi tak ako tie babky na priedomí.
Kráááásne napísané!!! :-)))))
Krááááásne napísané! :-)))))