Cesta vlakom s batohom a “batôžkom”

Aj vám sa to stáva, že sa ráno zobudíte s tým, že už nutne potrebujete vypadnúť z tej denno-dennej rutiny, že už máte fakt po krk pravidelného chystania raňajok o 7:30, čítania detskej knižky o 9:45, varenia polievky o 11:10… ? Mňa tento pocit občas prepadne, ale väčšinou to nejako “oklamem” návštevou u babičky či neplánovaným jednodňovým stretnutím s kamarátmi. Toto leto som však mala pocit, že to chce niečo radikálnejšie.

S ťažkým srdcom…

Po troch rokoch na materskej som začala uvažovať, či je moje trojročné dievčatko dostatočne veľké na to, aby strávilo pár dní u babičky na prázdninách a nechalo svoju maminu “vyraziť si”. Ja viem, trojročné dieťa JE dostatočne veľké na pár dní strávených bez matky. Pred pár rokmi ako bezdetnej mi to bolo jasné na 100%. Lenže akonáhle som to mala zrealizovať, zovrelo mi žalúdok. Nie tak Alžbetka, tá sa od prvého okamihu na prázdniny a na babičku veľmi tešila. Zbalili sme batoh, posadili slečnu dedkovi do auta a ja som sa začala venovať svojmu plánu.

Ide sa do Prahy!

Môj plán znel nasledovne: zbalím seba a 14-mesačného syna Alexeja, ocka necháme napospas osudu a napospas našim domácim zvieratkám a vyrazíme na dlhú cestu vlakom až do stovežatej Prahy. Mám tam totiž veľmi dobrú kamarátku, s ktorou sme sa vídavali tak dva – trikrát do roka. Lenže po tom, čo sa im narodilo bábo a nám pribudlo druhé, začali byť návštevy kvôli nedostatku miesta v našich pidibytoch nieže sporadické, ale prakticky žiadne. Obmedzili sme sa na maily typu – tak takto vyzerá náš Dávid, takto zase naša Anežka, tu prikladám fotku našej novej micinky… Obe nás to mrzelo a prišlo nám to ako výborný nápad zoznámiť našich chlapčekov a stráviť pár dní spolu.

Pobaľ 20 litrov…

Už v úvode ma prekvapila výška batoha, ktorý som musela pre nás dvoch zbaliť. Na začiatku to vyzeralo optimisticky, letné šatstvo zabralo asi 7 litrov z 20-litrového batoha. Lenže potom to začalo pribúdať – papučky, náhradné topánky a topánočky, zopár plienok do zásoby, krémik na prdelku, mokré utierky, len jedna malá knižôčka, len jedno autíčko, ešte mu pre istotu vezmem túto obľúbenú skladačku, jedna detská výživa do zásoby, zubná kefôčka a kefka, zubná pastička a pasta, krémik na tváričku a krém na tvár… Bez preháňania, zaplnili sme 18 litrov z 20-tich. K tomu jedna príručná taška s rozmermi menšieho batoha s jedlom, jedlom a zase jedlom, pitím, pár hračkami a knižkami na zabavenie malého počas dlhej cesty. To jedlo bolo určené pre Alexeja, v tom čase totiž jedol pravidelne každú hodinu a ak nejedol, tak reval.

Ako vianočný stromček

Keď som si na chrbát zavesila batoh, spredu som ho vyvážila babyvakom s Alexom, cez plece prehodila tašku s dokladmi a peniazmi, do jednej ruky vzala príručnú tašku a do druhej zložené golfky, vybuchli sme s mužom do smiechu. Nedokázala som sa ani otočiť bez toho, aby som nezhodila všetko v dosahu jedného až dvoch metrov.

Čas odchodu som si naplánovala tak, aby malý aspoň časť cesty prespal – tesne po obede. Doma som ho naštopala, čo sa doňho vošlo a niečo po dvanástej sme už sedeli v kupé. Lístky a miestenky som si kupovala deň vopred, za čo som sa chválila, a musím tiež pochváliť slovenskú železnicu za ústretovosť voči cestujúcim s deťmi. K jednému lístku (malé dieťa lístok nepotrebuje) som si mohla zakúpiť dve miestenky – pre seba aj pre syna.

Ide vláčik ši, ši, ši

Alexa najprv všetko veľmi zaujímalo, párkrát obehol chodbu, nakukol do každého kupé, cez okno sme nadšene pozorovali autíčka. Po pol hodine naňho však padla únava. A tu sa musím priznať, že ešte aj vo veku 14 mesiacov bol môj syn naučený zaspávať pri dojčení. Jedným dychom ale musím dodať, že to bolo moje dobrovoľné rozhodnutie a nevedela som si tento spôsob vynachváliť, pretože som ho mohla pohodlne a rýchlo uspať kdekoľvek a kedykoľvek, keď javil známky únavy.

Tak to dopadlo aj vo vlaku – šupla som dieťa do babyvaku, dala mu jeho pravidelnú dávku mlieka a o chvíľu už sladko spinkal. Ostatní spolucestujúci spotení rovnako ako ja nadávali na horúčavu, preplnený vlak, hodinové meškanie a ďalšie mrzutosti, mne ale bolo neskutočne dobre. Konečne som nemusela pobiehať po vlaku, robiť stokrát po sebe “kukuk” cez dvere kupé či zachytávať nemotorné telíčko padajúce zo sedadla po tom, čo sa snažilo uloviť autíčko idúce okolo nášho vlaku.

Posledné hodiny prejedol 🙂

Mali sme za sebou štyri hodiny cesty a pred sebou ďalšie dve, keď sa Alexej zobudil. Tie však prebehli pomerne rýchlo, pretože väčšinu času Alex prejedol. Naviac vlak sa vyprázdnil, takže bolo viac miesta na preliezanie, pobiehanie a ja som sa nemusela toľko snažiť, aby nekopal do spolucestujúcich a neťapkal im rukami po kolenách.

Záver

Ak teraz čakáte záver, ako som si po vystúpení z vlaku otrela čelo a povedala si “Nikdy viac”, tak vás sklamem. 6-hodinová cesta ma príjemne prekvapila, spolucestujúci tiež (občas zabavili malého, pomohli mi s batožinou), Alex si to celé užíval, ja som si vychutnala príjemný pobyt v Prahe, cesta naspäť prebiehala s podobným scenárom a ja už teraz spriadam plány, ako si na budúci rok zajednám ubytko, absolvujem rýchlokurz „Balíme úsporne“ a vyrazím na podobnú cestu s obidvoma deťmi.

Naviac som si z tohto výletu priniesla dva poznatky:

– Ak máte doma dve deti, potom akýkoľvek program s jedným dieťaťom je neuveriteľne pohodlný a ľahko zvládnuteľný.

– Nie je nad domáci stereotyp! 🙂 Opäť som sa tešila na prípravu raňajok o 7:30, čítanie detskej knižky o 9:45, varenie polievky o 11:10…

foto: autorka