Čo potrebuje panička

Podobné úvahy ma postretnú vždy, keď sa v priebehu roka vyskytneme na Slovensku a na čas necháme život na ostrove bokom.

V podstate sa pre nás nemení nič, dedina ako dedina, tu namiesto “železiarstva,” ktoré máme na ostrove, môžem zájsť míňať detské prídavky do kamenného obchodíka, čo sa príznačne volá Domáce potreby.

Len to musím otočiť do pol piatej zimného času, potom idú všetci pozerať TV Doma. Minule, keď sme sa s mužom zhádali, ledva som stihla vpáliť dnu kúpiť si brúsku na nože.

V prenajatom domčeku “na pevnine” nám čo-to chýba z vecí, čo sme zvyknutí, že doma na ostrove normálne máme a bežne v živote s nimi fungujeme. Pocit, že nemám svoj štandard, vo mne vyvoláva naliehavé nutkanie chodiť od regálu k regálu, od tovaru k tovaru a pozvoľna plniť nákupný košík, lebo veď potrebujem úplne všetko!

Dokonca aj veci, ktoré nemáme na ostrove. Misku rýchlokysku alebo husacie pierko na potieranie miesto blbého silikónu, lebo také v hypermarketoch ani supermoderných bazmekoch už človek nenájde…

Panička

Najnovšie som si zmyslela kúpiť trúbu, pretože tá, čo je v domčeku, pečie iba zvrchu, čo mne, paničke, láme väzy. V takej trúbe neviem piecť, ani keby som chcela! Posťažovala som sa mužovi, ale ten ma vysmial.

Trúbe trúba? Netreba novú. Nepotrebuješ, iba chceš. A aby mi to dokázal, asistuje mi pri pečení, otáča plech, keď už z jednej strany horí, kým ja vykrajujem svojimi novými formičkami z Domácich potrieb medovníčky. Tie sa mu nepodarilo zatrhnúť. Lebo cez Vianoce medovníčky musia byť, medovníčky potrebujeme, Vianoce potrebujeme. Alebo chceme?

Neviem. Kým sa dostanem zo svojej aktuálnej konzumnej krízy, radšej päty nevystrčím do toho Báhoňa, aby som zase raz medzi regálmi neprišla na to, čo všetko potrebujem k životu. Minimálne do prídavkov alebo mužovej výplaty, ako hovoríme my paničky.