Dojčím proti svojej vôli.

Nuž, prsník je vždy téma do bitky, či už s mliekom, alebo aj bez neho v čipkovanej podprsenke… ale to už som omylom niekde inde.  

Z týchto internetových pojednaní je evidentné, že matiek, ktoré dojčia svoje deti do prvého školského dňa (možno ešte aj cez veľkú prestávku by radi, ale vrátnička ich nepustí) je stále dosť.

Dokonca aj tých, ktoré sú moc bizi na to, aby dojčili, tak odchádzajú domov s pôrodnice rovno s rozhodnutím, že finíto a dajú zarobiť nejakým tým nestlákom a iným nutriákom a producentom umelej hmoty.

Bojová skupina “ozlomkrky”

A medzi tým jedna tučná škála tých, ktoré sú strašne rozhodnuté že chcú , vierolomne presvedčené, že len dojčenie je tá svätá cesta k spaseniu matky , a snažia sa ozlomkrky, za všetky prachy, zubami nechtami, silou mocou, aj kto druhému jamu kope… to už je zasa iné, pardon.

A žiaľ, nie vždy sa podarí. Alebo aspoň nie tak dlho, ako bolo vytýčené.

Skupina Nedobrovoľne dojčiacich

Ale čo taká skupina Nedobrovoľne dojčiacich? Čo my?

Nikto si nás nevšíma, nikto o nás nepíše, ani my sami o sebe nikde nevypisujeme, nezdieľame na FB svoju skupinu, nevykrikujeme do ampliónov, médií ani len na domových schôdzach bytového domu nezašepkáme – lebo sa hanbíme.

Bojíme sa povedať nahlas

Bojíme sa v tomto napätom spoločenskom ovzduší nahlas povedať, že stačilo, že my vlastne už vôbec dojčiť nechceme!

Schytáme to zo všetkých strán.

Ale keby sme mohli aspoň pošepkať…

• My si chceme dať aspoň 2×2 dc vína na oslave svojich vlastných narodenín, chceme si zapáliť jednu cigaretu (napriek tomu, že sme nikdy pred tým nefajčili) .

• Chceme si konečne kúpiť normálnu nerozgajdanú podprsenku, ktorá nemusí mať žiadne hovadsky praktické klikyklaky na výdaj stravy.

• Chceme ísť s kamoškami konečne bez detí na 3 dni do toho wellnesu, čo si plánujeme už 5 rokov, ale stále je niektorá z nás prudko tehotná alebo strašne akútne dojčiaca.

• Chceme ísť večer s manželom do kina, ale svokra odmieta strážiť dieťa, ktoré reve jak bežná učiteľka základnej školy po 4. vyučovacej hodine.

Som väzeň, nemám práva

Môj malý závislák ma nepustí nikam. Zaspáva len s prsníkom. Ráno, napoludnie, v noci. V noci ešte asi 10 krát preveruje situáciu, či som náhodou prsník na chvíľu neprepožičala tomu pánovi, ktorý leží s nami v posteli a čaká na svoju chvíľu. Šance sú naozaj mizivé.  

Keď si urobí bobo, už aj sa liepa na moje tričko. Ako americký demokrat, ktorý práve objavil nálezisko ropy v nepodstatnej africkej krajine, úpenlivo hľadá jeho spodný okraj, akokoľvek silno ho mám vrazený v nohaviciach a pančucháčoch.

Tričko s výstrihom už nenosím vôbec, lebo by bolo kontinuálnou výzvou na mliečne pohostinstvo. Môj šatník začína stále jasnejšie pripomínať rovnošatu mormónskej ženy.  

Som väzeň. Nemám práva. Nikto mi nevie pomôcť. Ako mám vysvetliť tomu dieťatkovi, že už by hádam aj stačilo? Kto ma podporí? Kto podpíše petíciu adresovanú komore detkých otrokárov? Kto mu to vysvetlí?

Snáď pôjde niekedy aj on do školy…

(124 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)

Loading...