Milá pani z petržalského kostola,
chcem tieto riadky venovať Vám. Stáli ste dnes v blízkosti vchodových dverí kostola, keď som okolo Vás prechádzala aj s mojimi deťmi. Povedali ste mi celkom nahlas, že sme prišli na koniec omše.
Nad dverami sú hodiny, bolo niečo okolo jedenástej, práve sa ľudia domodlili modlitbu Verím v Boha. Nebol to teda celkom koniec omše.
Áno, nestihli sme toho veľa, hlavne povedať to „moja vina,“ pobúchať sa trochu do hrudného koša, prepočuli sme aj slovo Božie, jediná „kázeň,“ ktorú sme vychytali, bola tá od Vás.
Ale chvalabohu, sme stihli Otče náš a hlavne jednu z mojich najobľúbenejších pasáží, keď si podávame navzájom ruky a prihovárame sa jeden druhému: „Pokoj s tebou.“
Tak teda, chcela by som aspoň takto: „Pokoj s Vami.“ A prepáčte, že sme sa Vás dotkli neskorým príchodom a narušili Vaše prežívanie svätej omše.
Pokoj s Vami
Viete, pôvodne sme vôbec nemali v pláne ísť do kostola. Možno ja som chcela, aj som vedela, že si musím dávať pozor na hodinky, aby som chlapcov odprevadila k rodičom a mohla ísť na omšu sama, bez nich. To kvôli tomu „prežívaniu,“ občas chcem mať aj ja „pokoj svätý,“ hodinku sa stíšiť bez nich.
Keď som s nimi v kostole, je tam vždy prítomný aj stres. Aby sme nikoho nerušili. Aby vydržali. Spravidla skončíme pred kostolom, lebo to nevydržím s nimi ja a cítim, ako sa vo mne vzmáha strašný nepokoj.
Kým žil muž, bolo to jednoduchšie. Každý si zobral jedného a dalo sa to takmer s prehľadom zvládnuť, nemuseli sme sa striedať, kto pôjde na svätú omšu ráno a kto večer. Išli sme celá rodina. Teraz je to o čosi ťažšie.
Aj vôbec dostať ich tam, majú okolo toho veľa rečí, v kuse demonštrujú, že tam nechcú byť. Vždy im poviem, že ja chcem ísť do kostola, lebo sa chcem pomodliť za ich ocka. Aspoň to trochu funguje.
Trochu sme sa zdržali
Dnes, cestou k rodičom, bývajú blízko Vášho kostola, mi na diaľnici v aute došla voda do ostrekovača a ja som začala panikáriť zo slaných machulí, ktoré sa mi rozmazávali pred očami.
Zastavila som na prvej pumpe, aby som niečo urobila s tým špinavým sklom. Nevedela som ani, ako mám otvoriť kapotu a doliať tú blbú vodu. Nikdy som to nerobila. Plakala som, že si neviem bez muža poradiť.
„Uč sa moja zlatá, nebudem tu navždy,“ hovorieval mi, keď ma učil ešte prednedávnom šoférovať. Nestihli sme toho veľa. Mám pocit, že sa takmer všetko musím učiť za pochodu a ide mi to strašne.
Umyla som aspoň okno. A bolo svetlo! Kým som však prišla na parkovisko k rodičom, bola som zúfalá sama zo seba. Zúfalé boli aj moje modlitby k Bohu.
„Poďme sa poďakovať do kostola, že sme prišli v poriadku,“ napadlo spontánne hysterickej matke a chúďatá deti s takým nadšením, že „poďme!“
Tak už teraz viete, prečo sme prišli neskoro. Ale neskoro je aj tak vždy lepšie ako úplne celkom nikdy. Som taká šťastná, že som mala možnosť poďakovať Bohu za toľko vecí.
Nabudúce prídem načas. Aj tú blbú vodu už som si doliala. S prehľadom, žiadna hysterka (to zase raz inokedy). Pokoj s Vami.
(64 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...
Má päť detí a jedno prianie - liečiť sa
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Otec na materskej, matka doma. Podmienky, za akých môže otec pracovať
Farba moču môže byť znakom nejakej choroby
Zápcha, alebo problémy s kakaním
Ako liečiť kašeľ bez liekov. 10 možností.
Súťažte o 3 darčekové sady Frosch Levanduľa
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
Milé ženy, ďakujem za všetky Vaše povzbudenia. Ste najlepšie.
Kika, “poznam” ta len odtialto a som u teba zvyknuta na clanky ineho typu, preto som sa opakovane pozerala na meno uvedene pod nadpisom a az ked som si precitala komentare, tak som si uvedomila, ze to asi nebude fikcia 🙁 Neviem, co sa stalo (a nic ma do toho nie je), ale mrzi ma to… Ja do kostola nechodim, ale pravda je, ze by clovek nemusel komentovat a “sudit” druheho, pretoze nie je v jeho kozi a veci nemusia byt tak, ako sa na prvy pohlad zdaju. Drzte sa!
Váš komentárHmm..? neviem ako som to stíhavala pred nie moc rokmi ja sama s troma deťmi, bez auta, odkázaná na MHD ??.. Chápem, všeličo sa môže stať. Podobné sa stalo možno aj mne. Nestihli sme. Nepociťovala som však potrebu niekomu to vysvetľovať hoci aj takto verejne. Dôležitá bola pravda, aká sa nám stala a že úmysly oboch strán videl ten, kvôli ktorému sme na sv.omšu išli.
Milá Kika, povzbudzujem Ťa k tomu ,aby si odpustila a nezatrpkla. Žiaľ na veľkú škodu kresťanov, ktorí nedokážu preukázať pochopenie ale len súdiť…ešte nestihnú vyjsť ani z kostola. Ja som bola raz na omši, kde kňaz vysvetľoval neskoré príchody práve z rôznych príčin. Pani by sa mala hanbiť za svoje súdy. Máš to v živote ťažké a obdivujem Ťa za to ako to zvládaš. A neprestávajte chodiť na omšu aj keď neskôr, Pán Ťa nesúdi. On je rád že prídete. Jemu nevadí ani to, že chlapci sú neposední. To len ľudia robia zlo. Držím Ti palce aby si to všetko zvládla. Ja mám sestru v podobnej situácii a vidím aké je to ťažké. Budem na vás myslieť. Prajem všetko dobré… aby si to dokázala zvládnuť. Verím, že detičky budú hnacím motorom v tvojom živote.
Ahoj Kika, veď take niečo ako dostať deti do kostola, nepohadať sa pri tom, prísť s nimi načas, neodísť počas bohoslužby s nimi von,…to sa malokomu podari. Nebudem sa tvariť, dobre viem, o čom je reč, aj keď sme na to dvaja.
A dobre poznam aj uštipačne poznamky, okolostojacich, okolosediacich,… skratka tie baby friendly
Ale že ty si po takom fuška dni stihla ešte aj článok napísať, tak to si frajerka! To si teda píš! 🙂
PS: Ja som sa na pumpe ocitla sama len raz – a to som musela poprosit personal, aby mi natankoval, lebo som to v živote predtym ani potom nerobila…
Milá Kika, je to ťažké nevšímať si štipľavé poznámky niektorých ľudí, držím Ti palce, aby si stretala iba láskavých ľudí s dobrým srdcom. Nech sa Ti darí, želám všetko dobré Tebe aj deťom.
Váš komentár
Kika, mam ta rada. Velmi. Aj ked sa nepozname.
Vzdy si mi dodala silu. Velmi velmi ti zelam, aby si vladala a aby to tak nebolelo. Coskoro. Ked prejde ten spravny cas. A nech sa zas premavas po Jadrane. Coskoro.