Keď si o sebe matky fantazírujú

A potom preklik o tri roky neskôr.

Hulákam do telefónu otcovi svojich detí, vytočená do nepríčetna, lebo kým som umývala polročné dieťa, seba a gauč od jeho exkrementov, to trojročné, v zápale entuziazmu, urobilo ostrý nálet na steny habarkou so špicatými končekmi a dalo to toho naozaj všetko, hlavne to srdiečko, ako naši hokejisti. Dve tretiny bytu vyzerali ako rozstrieľané samopalom, diery také, že sa v nich dalo prstom špárať.

Pani veľkorysá matka

Ma prefackala tá realita, že mi aj stena dala druhú: žiadna pani veľkorysá matka neobmedzených nemožností, ešte aj uvrieskaná ako nejaký nižší živočíšny druh. Veď sa mi potom muž priznal, že telefón v aute musel držať von oknom, na volante iba jedna ruka… A mňa to samozrejme zaštípalo, ako keď kilo soli padne do rany.

Lebo ak som si okrem umeleckého cítenia fabulovala niečo sama o sebe, tak to, že ja nebudem tá matka, ktorá ziape mirnix dirnix, hala bala, akú mala, takú dala, až sa domy otriasajú v základoch, omietka puká, zrkadlá praskajú, hlasivky odchádzajú v ústrety nenávratnému poškodeniu. Pravda je, že už si Vyznanie Mariky Gombitovej len tak na plné gule nezaspievam.

 

Fabulácie matkovské

Bohužiaľ, som presne taká ukričaná matka, ako tá z 9. poschodia krížom paneláka, kvôli ktorej som si kupovala päť rokov každé skúškové živicové štuple do uší, lebo len tie sa dokonale prispôsobili mazu v uchu a ja som sa mohla nerušene sústrediť na litánie paragrafov, ktoré by som po dvoch pôrodoch možno už ani nenakreslila.

Dokonalý charakter

Ale veď všetky, alebo dobre, takmer všetky matky si z času na čas povrieskajú, a čo? Nie sme dokonalé, sme iba ľudia (a rodičia). A občas to musíme dať zo seba von, emócie z nás musia vyhučať, nemôžeme ich nasilu zadržiavať v sebe, to sa skrátka nedá, podčiarkneme a zhrnieme si to takto, medzi nami dievčatami, či vlastne matkami z mokrej štvrte. A je to vlastne fajn, ak to nie je, že v kuse, v jednom kuse, od rána do večera.

Lenže v mojom prípade povedať si no a čo, emócie sem, emócie tam a von, by nemuselo zrovna dobre dopadnúť. Jedli by sme celá rodina iba z plastu, sediac uprostred obývačky s prekríženými nohami, spávali by sme na holej dlážke, lebo veď nábytok maminka v afekte vyhodila, svadobný porcelán rozbila a poslednú karimatku roztrhala v zuboch.

 

Cholerická matka nie je výhra

Ono totiž mne, cholerickej konštrukcii, stačí ozaj málo a vzbĺknem ako vatra (pôvodne som napísala fatra). Ešte nikdy som síce neroztrhala vlastnými rukami košeľu, ktorú by mal práve muž na sebe, ani som mu nevyhádzala handry cez balkón (mám okolo seba aj temperamentnejšie živly, ako som ja), ale tak schuti po sicílsky tresnúť o zem zo štyri taniere alebo zrušiť nohy stola, ktorý pristál v predzáhradke, už sa mi podarilo, a to prosím pekne, ešte za bezdetna.

Takto musím sakra pracovať na tom, aby som v jednom kuse, od rána do večera nevrieskala. Ach, teraz zase fabulujem. Že som na ceste k dokonalosti, lebo hlasivky namáham čoraz menej, je len o tom, že čím viac skúseností ako rodič máš, tým viac sa stávaš rezistentný, otupený. Prípadne úplne tupý.

Napríklad dnes, kým som bola na záchode, sa moje deti povyzliekali do hola a ponatierali sa jahodovým jogurtom. Vravela som mužovi, načo to kupuje, že to u nás nikto neje a neveril mi. No nič, idem si do sprchy zaspievať Vyznanie, nech aj jogurt májovie.

(16 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...