Celeste Erlach, mama novorodeniatka a malého dvojročného chlapca, potrebovala od svojho muža jednu vec. Rozhodla sa, že mu svoju prosbu dá jasne najavo, namiesto toho, aby sa nádejala, že to pochopí, čítajúc jej myšlienky, namiesto toho, aby mu ticho vyčítala to, čo neurobil.
A tak mu napísala list. List, ktorý by mal byť mementom pre všetkých mužov. Milí čerství oteckovia, pracujúci muži, ktorí si privykáte na život s novorodencom a máte partnerku, zotavujúcu sa po pôrode, vypočujte si toto:
Bez ohľadu na to, čo robíte, nemôžete to porovnávať s tým, čo robí ona. A ona vás teraz potrebuje. A vy ju potrebujete tiež.
Anna Veselá
Vyštudovala som pedagogiku, ale odkedy som mamou, zisťujem, že sa stále mám čo učiť. Najviac o živote sa učím od svojich detí. Len čo zaspia, už aj píšem :)
len by ma zaujimalo, co to babatko zavijalo… perinku? pretoze tu zvycajne zavijaju rodicia… (zavíjať má význam 1. vinutím baliť, zavíňať a 2. vitím vpletať, zapletať)
mozno by bol clanok zaujimavy, keby hned v prvych riadkoch nebola taka nehorazna hrubka 🙁
neviem, ci sa mam potesit, ze prezivam nieco podobne (a teda podla vsetkeho nie som sama jedina neschopna) alebo posmutniet, pretoze ti oteckovia, ktori nevidia, alebo nechcu vidiet su viaceri
No zial, vela chlapov si predstavuje, super domacnost a krasnu zenu, no a samozrejme s argumentom, vsak ke pracujem, takze moj chlap ked pride z prace domov ja vypinam starostlivost, a vsetko je na nom a ma to co si navari.
Denné a nekonečné boje, moje vnútorné, aj tie v rozhovoroch s manželom…. A okrem pomoci – potrebujem aj jeho – možno nie pochvalu, ale aspoň pochopenie a podporu. A keď sa mi jej nedostáva, strádam.
Včera po niekoľkých dňoch s chorými deťmi, podávaní liekov, natieraní mastičkami, a okrem toho samozrejme dopisovaní úloh, varenia, upratovania – sa mi večer ohlásila suseda, či nejdeme von. Ja že nie, lebo sme chorí. A môj muž hneď nato: “Ako je to možné, že to niekto takto stíha?”
Bábätko plakalo, v skutočnosti zavíjalo
len by ma zaujimalo, co to babatko zavijalo… perinku? pretoze tu zvycajne zavijaju rodicia… (zavíjať má význam 1. vinutím baliť, zavíňať a 2. vitím vpletať, zapletať)
mozno by bol clanok zaujimavy, keby hned v prvych riadkoch nebola taka nehorazna hrubka 🙁
staré články postujete, o matkách ktoré chovajú nemožných a neschopných chlapov si to s nimi vybaviť z očí do očí a musia písať článok na web…
neviem, ci sa mam potesit, ze prezivam nieco podobne (a teda podla vsetkeho nie som sama jedina neschopna) alebo posmutniet, pretoze ti oteckovia, ktori nevidia, alebo nechcu vidiet su viaceri
No asi by som to kopla do zadku a lepšie by mi bolo bez neho.
No zial, vela chlapov si predstavuje, super domacnost a krasnu zenu, no a samozrejme s argumentom, vsak ke pracujem, takze moj chlap ked pride z prace domov ja vypinam starostlivost, a vsetko je na nom a ma to co si navari.
Denné a nekonečné boje, moje vnútorné, aj tie v rozhovoroch s manželom…. A okrem pomoci – potrebujem aj jeho – možno nie pochvalu, ale aspoň pochopenie a podporu. A keď sa mi jej nedostáva, strádam.
Včera po niekoľkých dňoch s chorými deťmi, podávaní liekov, natieraní mastičkami, a okrem toho samozrejme dopisovaní úloh, varenia, upratovania – sa mi večer ohlásila suseda, či nejdeme von. Ja že nie, lebo sme chorí. A môj muž hneď nato: “Ako je to možné, že to niekto takto stíha?”
No úplne nahlavu… Ale žiaľ, na moju.