Milý manžel, potrebujem viac tvojej pomoci, píše mama

Anna Veselá 6

Celeste Erlach, mama novorodeniatka a malého dvojročného chlapca, potrebovala od svojho muža jednu vec. Rozhodla sa, že mu svoju prosbu dá jasne najavo, namiesto toho, aby sa nádejala, že to pochopí, čítajúc jej myšlienky, namiesto toho, aby mu ticho vyčítala to, čo neurobil.

A tak mu napísala list. List, ktorý by mal byť mementom pre všetkých mužov. Milí čerství oteckovia, pracujúci muži, ktorí si privykáte na život s novorodencom a máte partnerku, zotavujúcu sa po pôrode, vypočujte si toto:

Bez ohľadu na to, čo robíte, nemôžete to porovnávať s tým, čo robí ona. A ona vás teraz potrebuje. A vy ju potrebujete tiež.

Shutterstock

„Môj drahý manžel, potrebujem viac tvojej pomoci,“

začína Celeste svoj list. Vysvetľuje, ako sa po jednom veľmi dlhom dni spýtala muža, či by sa mohol postarať o bábätko, aby si ľahla do postele skôr, kým sa bude musieť znova zobudiť a kojiť.

„Bábätko plakalo, v skutočnosti zavíjalo. Počula som, ako plače z druhého poschodia a pri tom zvuku sa mi žalúdok stiahol a hovorila som si, či mám ísť dole a pomôcť ti alebo len zatvoriť dvere, aby som sa aspoň trochu vyspala, keď už som spánok tak zúfalo potrebovala. Vybrala som si to druhé.“

V tej chvíli Celeste dala na prvé miesto starostlivosť o seba, s tým, že jej muž je predsa absolútne schopný postarať sa o ich plačúce dieťa. Pocit viny potlačila a pokúšala sa zdriemnuť si na hodinku. No o dvadsať minút neskôr prišiel jej muž do spálne aj s bábätkom, ktoré ešte stále hystericky plakalo. 

 

„Položil si bábätko do postele…

a nežne ho prisunul na moju stranu a očividne jasným gestom si ukázal, že ty si so svojou starosťou o bábo skončil. Chcelo sa mi kričať. Chcela som sa v tej chvíli s tebou ukrutne pohádať. Ja som bola s bábätkom a našim dvojročným dieťaťom celý prekliaty deň.

O chvíľu by som sa bez tak musela znova zobudiť a kojiť bábätko celú prekliatu noc. To najmenej, čo si mohol urobiť, bolo držať ju v náručí niekoľko hodín večer, aby som sa ja aspoň nakrátko vyspala,“ napísala mama.

Keď môžu ony, prečo nie ja?!?

„Mojou úlohou je navariť, udržiavať domácnosť a starať sa o deti je niečo, čo sa predpokladá, že budem robiť aj potom, čo sa vrátim po materskej do práce. Za to si môžem sama, že som to takto nastavila. Že to môžem robiť. A samozrejme, chcem.

Vidím, že moje kamarátky a ostatné mamy všetko toto isté robia a robia to dobre. Viem, že aj ty sa na to tak pozeráš. Keď môžu ony, keď to zvládli aj naše mamy, prečo by som nemohla ja?

Možno, že to naše mamy v tichosti trpeli alebo preto, že sú kamošky a ostatné mamy len súčasťou „hry“ na sociálnych sieťach a v skutočnosti potajme vedú ten istý boj. Alebo len možno nie som kvalifikovaná na túto prácu ako všetci ostatní.

A hoci je to pre mňa skutočne ťažké, musím ti povedať: Potrebujem viac tvojej pomoci. Aj keď časť zo mňa pociťuje prehru len preto, že ťa o to žiadam.“

Potrebujem ťa!

Celeste napísala, že jej manžel pomáha a je úžasný otec, ale tá „pomoc“ nie je dostatočná. „Ja som človek a som unavená. Potrebujem ťa,“ napísala mu.

Pre prípad, že by nepochopil, čo chcela listom povedať, prosí ho o nasledovné: aby sa on postaral ráno o ich dvojročného syna, kým sa ona bude starať o bábätko, robiť raňajky a piť šálku kávy.

„A pod postaraním sa o dieťa nemyslím zapnutie televízora a posadenie dieťaťa na gauč. Myslím tým, že s ním pôjdeš do kúpeľne, dohliadneš, či bol na wc, dáš mu raňajky a postaráš sa, aby vypilo pohár vody, prichystáš mu ruksak do jaslí.“

V noci potrebuje aspoň jednu hodinu spánku, kým sa on bude starať o bábätko a uspávať ho.

„Viem, že je ťažké počúvať, ako bábätko plače. Ver mi, viem to. No ak ja môžem tíšiť bábätko väčšinu svojho dňa, môžeš aj ty na hodinu alebo dve večer. Prosím ťa.“

Cez víkend potrebuje trochu času iba pre seba, aby odišla na chvíľu z domu, hoci by išla len do obchodu.

„A keď niekedy vymyslím pre deti hru alebo nejaký program a sa ti zdá, že mám všetko pod kontrolou, aj tak potrebujem od teba pomocnú ruku. Alebo aby si mi ponúkol, nech si idem aj ja pospať, kým deti driemu. Alebo aby si len umyl riad, bez toho, aby som ti to povedala. Potrebujem ťa.

Oceň ma, prosím

 „Chcela by som vedieť, že si si všimol, že som vyprala alebo že je navarená večera. Chcela by som, aby si mi dal najavo, že si ceníš, že hodiny kojím a že aj v práci si budem mlieko odstriekavať, hoci by bolo oveľa jednoduchšie dať bábätku umelé.

Dúfam, že aj ty si si všimol, že od teba nikdy nechcem, aby si ostal doma a vzdal sa svojich hobby a športových aktivít.“

Je len jedna vec, ktorá je ťažšia, ako robiť všetko sám. Priznať, že potrebuješ pomoc. A to je dôvod, pre ktorý by mal muž tento list zobrať vážne.

„Možno nepotrebujem pochvalu za veci, ktoré väčšina ľudí od matiek očakáva. Ale mávam bielou zástavou a priznávam, že som len človek. Hovorím ti, ako veľmi ťa potrebujem. Lebo ak budem v tomto pokračovať, zničím samu seba. A to sa dotkne teba, detí, celej našej rodiny. Lebo buďme reálni, aj ty potrebuješ mňa.“

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (32 hlasov, priemerne: 4,20 z 5)
Loading...
Author image

Anna Veselá

články autora...

Komentáre k článku

  1. Bábätko plakalo, v skutočnosti zavíjalo

    len by ma zaujimalo, co to babatko zavijalo… perinku? pretoze tu zvycajne zavijaju rodicia… (zavíjať má význam 1. vinutím baliť, zavíňať a 2. vitím vpletať, zapletať)

     

    mozno by bol clanok zaujimavy, keby hned v prvych riadkoch nebola taka nehorazna hrubka 🙁

  2. staré články postujete, o matkách ktoré chovajú nemožných a neschopných chlapov si to s nimi vybaviť z očí do očí a musia písať článok na web…

  3. neviem, ci sa mam potesit, ze prezivam nieco podobne (a teda podla vsetkeho nie som sama jedina neschopna) alebo posmutniet, pretoze ti oteckovia, ktori nevidia, alebo nechcu vidiet su viaceri

  4. No zial, vela chlapov si predstavuje, super domacnost a krasnu zenu, no a samozrejme s argumentom, vsak ke pracujem, takze moj chlap ked pride z prace domov ja vypinam starostlivost, a vsetko je na nom a ma to co si navari.

  5. Denné a nekonečné boje, moje vnútorné, aj tie v rozhovoroch s manželom…. A okrem pomoci – potrebujem aj jeho – možno nie pochvalu, ale aspoň pochopenie a podporu. A keď sa mi jej nedostáva, strádam.

    Včera po niekoľkých dňoch s chorými deťmi, podávaní liekov, natieraní mastičkami, a okrem toho samozrejme dopisovaní úloh, varenia, upratovania – sa mi večer ohlásila suseda, či nejdeme von. Ja že nie, lebo sme chorí. A môj muž hneď nato: „Ako je to možné, že to niekto takto stíha?“

    No úplne nahlavu… Ale žiaľ, na moju.

Pridaj komentár