Moja práca ma nenapĺňa, ale platí moje účty

BeBa 15
isifa

Moja práca ma nenapĺňa, ale platí moje účty – žiaľ, počujeme to často… Moja ma baví, ale účty mi nie vždy dokáže zaplatiť. 

Ale či som bola viac šťastná vtedy, keď som žila podľa konvencií, alebo teraz, keď  žijem po svojom?  S odpoveďou ani chvíľu nezaváham. 

Bolo to ťažké rozhodnutie

Aj keď mám menej peňazí, ale pracujem s kým chcem, kedy chcem, nemusím vstávať na budík, stresovať s neprajnými kolegami ani so šéfom. Neprosíkam nikoho pre jeden deň dovolenky, ani nestresujem, že kvôli PN-ke ma možno vyhodia…

Nemusím sa tešiť na víkend len kvôli tomu, že nemusím pracovať, môžem byť s deťmi, oddychovať, kedykoľvek to chcú, alebo chcem ja. Pracujem (skoro) každý deň, oddychujem keď som unavená, a s deťmi a manželom som tiež.

Bolo to ťažké rozhodnutie a je to iný život ako bežne. Keď nemáš fixný deň v mesiaci, kedy ti nabieha výplata, keď nemáš istotu, či budeš mať na účty alebo na jedlo.

Čo bude o rok?

Niekedy som si myslela – že už len rok to potrvá, kým sa budem trápiť, a potom už bude naozaj lepšie. Ale život mi už ukázal, že tento postoj mi nesedí. Lebo možno po roku bude potrebný ďalší rok a potom ďalší… 

A možno za ten rok prídem o zdravie, o sebaúctu, o rodinu, o nervy, o….. . Čo bude o rok? S istotou môžem tvrdiť len to, že budem o rok staršia – ak sa dožijem.

Tak som si povadala NIE  na ďalšie trápenia a očakávania. 

Zmena prišla veľmi rýchlo. Ozajstný životný partner, nové bývanie, nový život. A s ním aj tvrdé skúšky, ktoré ma posilnili/posilňujú. Nemať peniaze, alebo mať menej ako ostatní, dostať sa do prechodných finančných ťažkostí, nie je hanba. Ale plytvať časom a „vydržať“ niečo z vlastnej vôle len preto, aby mi finančne bolo lepšie – hmm. 

V mojom okolí ľudia v mojom veku majú „vlastné bývanie“(= hypotéka na krku až do dôchodku), vlastné auto (= na lízing), stabilný príjem (= zamestnanie, čo možno zajtra stratia, alebo práca je pre nich utrpením).

A títo ľudia ma odsudzujú, lebo vraj som nezodpovedná. Tak nech. Aj to je cesta a nikomu v nej nebránim. Stačí ak nechajú mňa ísť tou svojou.

Sama sebe pánom

Poslednú výpoveď som dala zamestnávateľovi pred piatimi rokmi a odvtedy som sama sebe pánom. Netvrdím, že je to prechádzka ružovou záhradou, ale po boku mám manžela, s kým sa navzájom podporujeme, dve úžasné deti, ktorým sa môžem venovať a prácu, ktorá ma baví.

A napriek tomu, že môj účet je hlboko pod nulou, predsa žijem v luxuse – možnosť riadiť svoj život a zadeliť si svoj čas tak, ako chcem a tráviť ho s kým chcem a hlavne byť stále s rodinou – pre mňa práve to znamená ozajstný prepych.

Luxus

Rozhodnutie pred rokmi nebolo ľahké, ale keby som sa vrátila v čase, spravila by som to zas.. A keby som zajtra umrela, bola by som so svojim životom spokojná. Lebo tie podstatné veci – seba, zdravie, rodinu – mám. A v živote robím to, čo ma napĺňa.

Aj keď (zatiaľ) nie vždy to zaplatí moje účty.. 😉

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (33 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. velmi zaujimavy clanok a autorka by nam mohla napisat ako sa jej vodi dnes, a co ma nove…rozmyslam nad tym vsetkym a uz len jedna otazka

    ked by ochorel clen rodiny a trebalo by predsa len viac peniazkov alebo by yypadol prijem…ja proste musim mat nejake uspory aby som sa nebala buducnosti…

    1. Autorka ďakuje za otázku a odkazuje, že sa má dobre 🙂
      Odvtedy, že som článok napísala sa nám narodilo ďalšie dieťa, podnikáme aj s manželom a teda po piatich rokoch chváľa Bohu náš príjem vystačí pre päťčlennú rodinu + na splácanie dlhov. Som nesmierne rada, že sme vytrvali, vytrváme a keď sme boli skúšaní vážnymi zdravotnými problémami našich detí alebo sťahovaním, vždy sme boli jeden druhému oporou. 🙂

  2. Veľmi fresh a inšpirujúci článok 😉 SO všetkým viacmenej suhlasim ale určite by som chcela poznaťa tajomstvo tej slobodnej práce 🙂

  3. A ako ste vyriesili byvanie ? Nasi rodicia nemaju na to aby nam byt kupili alebo darovali. My mame hypoteku na krku a keby sme nemali obaja stale zamestnanie, asi by sme o byt prisli. Nechcem byvat do svojej 50 ky u rodicov.

     

    Ake moznosti mame toto vyriesit ?

    1. Bývame v prenajatom byte. keď sa niekomu zdá, že je to drahé, porovnajte s hypotékou: výška nájmu+réžia+splátka hypotéky = cca.ako nájomné v prenajatom byte (dokonca to druhé je niekedy ešte menej). Byt zaťažený hypotékou bude naozaj patriť majiteľom po splatení hypotéky, cca.keď pôjdu do dôchodku. Ak spočítate splátky hypotéky na 25-30 rokov, zaplatíte skoro 2-násobok dnešnej ceny bytu. Čo to znamená v praxi? Aj vy máte takú istú strechu nad hlavou ako my, s rozdielom, že my živíme majiteľa bytu a vy banku. Ano, byt po splatení hypotéky bude váš, môžete ho zanechať deťom. Ja ale svojim deťom chcem dať niečo cennejšie – svoj čas, pokiaľ môžem… Lebo to podľa mňa má väčšiu hodnotu, ako byt. Ale si nemyslite, že by som odsudzovala ľudí, ktorí si berú hypotéku. Lebo dnes je to zaužívané. Krásne reklamy o výhodných úrokových sadzbách, okamžitom bývaní a možnosti predčasného splatenia ( z čoho, preboha??? ) sú krásnym baliacim papierom toho, aby ste boli zaviazaní bankou na pár desaťročí a prinášali zisk. A keby ste náhodou prestali platiť, vyhodia Vás z bytu takisto ako z prenajatého… S rozdielom, že „tých najvyšších“ z banky (a niekedy ani personál) osobne nepoznáte a nebude im vadiť, že vám zobrali domov.. Ano, úver sa dá poistiť, ale väčšina poistení síce úver zaplatí za vás, ale úroky nie… Ako som písala, život, akí žijeme nie je pre každého..

  4. Super článok, som rada že som si v dnešnej dobe, kedy sa všetci ľudia doslova ženú za peniazmi, mohla prečítať aj niečo takéto. Mám rovnaký názor……….len ako začať? Ak sa smiem spýtať, ako si začínala s tou prácou ktorú máš teraz a baví ťa? Založila si si živnosť a podnikáš?

    1. Elana najprv som skúšala sprostredkovať a potom sme si sadli s manželom a rozhodli sme sa, že to, čo nás baví a vieme to robiť ako zamestnanci tak vyskúšame na vlastnú päsť.. Voľná živnosť sa dá vybaviť za pár dní… Ak sa oslobodíš, príležitosti sa ti začnú objavovať. Ale nie každý je pripravený na takéto rozhodnutie, lebo hlavne na začiatku treba veľa-veľa sily, aby ťa neúspechy a hlavne „múdri“ ľudia neodradili..

  5. Beba, pekne si to napísala, nemám čo dodať, mám veľmi podobný životný príbeh smile Potešila si ma, že nie som taká „šibnutá“ sama smile Tak nech sa darí všetkým slobodným dušiam smile

    1. Linda, pri prvom mužovi akoby som bola sama s deťmi.. Vlastne som mala syna plus muža – ktorý síce chodil do práce, aj slušne zarábal, ale peniaze nechal v krčme a my sme nasledovali len po hracích automatoch a kamarátoch… Robila som 12 hodín 6 dní v týždni, aby som to utiahla, malého strážili rodičia… Keď bol starší tak to vyzeralo lepšie, ale práca, ktorú som robila nebola finančne ohodonotená tak, ako som chcela a zažívala som obrovský stres vo vedúcej pozícii.. Doma ma čakali žiarlivostné scény od muža, tak som si povedala dosť a začala nový život – bez muža, zamestnávateľa, peňazí. so sebou som zobrala syna, laptop, nejaké šaty a pôžičku po mužovi (so 6-cíferným číslom, vtedy ešte v Sk), ktorá žiaľ bola na moje meno… Ale napriek všetkému som rada, že som tak rozhodla. A ano, urobila by som aj vtedy, keby som bola s deťmi sama..
       
      Kamarátka žila v maželstve desať rokov s mužom, koho nemilovala len preto, aby svojej dcére mohla dať všetko… Všetko, čo sa dá kúpiť za peniaze. Ale zbavila malú šťastného a kľudného detstva, lebo dennodenne musela počúvať hádku rodičov a nikdy ich nevidela, že by boli šťastní..
       
      Ak človek nemá rád seba, nemôže urobiť šťastným ani druhých. Život máme len jeden a keď ho nežijeme, ale len prežívame a pritom si nahovárame, že inej cesty niet, aký to má zmysel?
       
      Treba sa poobzerať okolo seba, veriť a uvedomiť si svoju cenu. Všetko ostatné príde, len treba si všímať príležitosti a využiť ich.
       
      Život bude tvojim priateľom, ak mu dovolíš aby sa s tebou spriatelil.. 🙂

  6. Úplne súhlasím. Obaja s manželom máme takú prácu: kde chceme, kedy chceme, podla našich predstáv, koľko chceme. Sme si sami sebe šéfi aj podriadení. Chce to obrovskú sebadisciplínu a zároveň to dáva obrovskú slobodu… No a samozrejme nestabilný a neistý príjem, ktorý je však priamo úmerný našej šikovnosti, našim výkonom, je priamo úmerný spokojnosti našich zákazníkov. Snažíme sa a napĺňa nás to. Nikdy by som nemenila.

  7. zuzana – ja som myslela tých, pre ktorých je práca utrpením.. ak ťa práca baví, je to super. veď o tom to je – žiť a nie len byť nažive… zwinker

  8. Neviem, čo týmto chcel básnik povedať. Asi že ho práca napĺňa a robí šťastným. Tak nech ti to vydrží, držím palce. Ale prečo tvrdiť, že tí druhí sú nešťastní, že prichádzajú o sebaúctu, nervy, stresujú sa s neprajnými kolegami….? Ja mám prácu v kancelárii, netvrdím že som si ju vyslovene vysnívala, ale baví ma, baví ma na obede pokecať s fajn kolegyňami, baví ma ráno sa pekne obliecť. Jasné že sú tu aj stresy, ale kde nie sú? Nikto ma kôli PN ani OČR nevyhadzuje, veď kolegyne vrátane šéfky majú tie deti. Myslím, že každý si vyberie životný štýl ktorý ho viac baví. A vôbec neriešim či si ostatní pomyslia že žijem podľa konvencií.

Pridaj komentár