Óda na …

Natrháva sa na jednej strane, kým z druhej strany – ako som si všimla – sa mi nenápadne pára zips na vrecku. Pôvodná šnúrka sa bez upozornenia vybrala do večných lovíšť a tá nová mi pri každom zaväzovaní dáva jasne najavo, že je iba na zastupovaní. Vonkajšok patrične obšúchaný z neustáleho nosenia bez ohľadu na vhodnosť situácie a spoločenské konvencie dáva tušiť, že mi na ňom mimoriadne záleží.

Jeho používanie je kombináciou nutnosti, značnej dávky praktična a tiež životného štýlu. Som večne v pohybe, večne v teréne, večne na cestách, večne niečo objavujem, stále niekam dopredu v neznámom teréne, bez sprievodcu či s ním – jedno. Mám jeho.

Nie je to obyčajnosť, hoci materiál čokoládovohnedej umelej koženky mu na vznešenosti nepridáva. Ale tá funkčnosť! Práve som si ho dôkladne /a nepopieram, že aj s nostalgiou a patričnou dávkou nehy/ poprezerala.

V pravom vrecku mobil, papierové vreckovky – načaté. V druhom vrecku ukryté ďalšie balenie vreckoviek, ale inej značky a ešte celé, utisnuté v minipriestore s veľmi užitočným malým zlatožltým angličákom, ktorý má z neuveriteľných dôvodov ešte všetky kolesá a karoséria drží .

A teraz vnútro. Najväčšie oddelenie ukrýva toho dosť. V prvom rade dve nenahraditeľné „pampersky“ pre každý prípad. V slniečkovo žltom puzdre je kompletné mamičkovské „IPCHO“ – teda okrem ešte ďalšej plienky aj krém, obrúsky na ritku a ďalšia papierová vreckovka, len tak osve. Hygienu zastupuje aj malý zelený kvietkovaný balíček, ktorý zvyčajne potrebujem pár dní v mesiaci, ale človek vlastne nikdy nevie, kedy ho bude potrebovať… hlavne my, čo máme sklerózu, malé deti a nepravidelné časy pohybu vo verejnom priestranstve.

Váhu obsahu pridáva atrapa posledného modelu Nokie z výkladu zamestnania sestry mojej kamošky, ktorým sa dá vždy a všade dovolať a dokonca zdarma. 

Najdôležitejšie sa tvári samozrejme moja peňaženka, ktorá je riadny horenos – je z PRAVEJ kože… Je síce mierne deprimovaná, lebo pri púhom otvorení sa jej stále pripomína okamih, kedy jej na druhý deň služby v mojich finančných záležitostiach náš najmenší „technik“ znefunkčnil tak veľmi dôležitý zips priehradky na mince. Je to pohľad, keď lovím všetky všiváky zospodu spomedzi tých plienok a hračiek a vreckoviek /na tie som zabudla, sú tam nejaké dva-tri balíčky/. Peňaženka toho moc nenanosí čo do objemu našej štátnej meny, lebo jej najdôležitejšou zložkou je moja platobná karta, vodičský preukaz a recept na vynikajúci recept lekváru z čiernych ríbezlí od mamy.

A prichádzame k intímnostiam maličkých vnútorných vreciek. V tom, čo nemá zábrany a zips, je ďalšia do zelena zabalená záchrana dní ženských, pero, dokrkvaný blok z Jednoty a moja pýcha – červený, malý šikovný Švajčiar… manžel naň nežiarli. Môj vreckový nožík ma už vysekal z mnohých trablí a pomohol kadekomu. Horšie by to bolo, keby som si mala ako správna ženská zašiť vlastné očko na silonkách. Šitíčko nenosím. /Nehovoriac o tom, že silonky neznášam, hoci nie som sliepka./

Za zipsom, v najtajnejšej skrýši, sa ukrýva to, čo ma pravidelne núti striedať lekárne v našom malom mestečku. Zdravotné preukazy a papiere na kadejaké vyšetrenia, z ktorých – nevedno prečo – štatisticky najviac býva z úrazovky. Keď však kdekoľvek v lekárni vytiahnem tú svoju kôpku dokumentov mne zverených osôb z hľadiska zdravotného poistenia, som si istá len tým, že nie je v móde vysoko maľované či klenuté obočie, ktoré automaticky začnú mať tety lekárničky, kým hľadám ten správny preukaz… Ale tomu môjmu to dobre padne. Aspoň sa vyvetrá.

Naspodku sa ošíva pár neposedných omrviniek z pravidelného nosenia stravy a drobných pochutín vhodných pre deti predškolského veku a netypická batika naznačuje prenos farebných pitných tekutín. Ale obsah je vynikajúci – unesie aj dvojdennú dávku oblečenia pre dve deti do troch rokov vrátane nevyhnutnej zásoby spodného prádla pre mamu.

Prosím, zoznámte sa – to je ruksak matky na materskej dovolenke.
Môj.