Päť závideniahodných sezón pri mori s deťmi

Zakysanka morská

Doteraz som veľa slanej vody nenamútila. Celé letá na ostrove vždy pekne v chládku, na plytčine. Najprv boli príliš malí a príliš bieli, aby mohli na prudké slnko. Potom sa nechceli kamarátiť so studenou a slanou vodou. V podstate nenamietali iba tak do pol roka života, potom už more bojkotovali na striedačku raz jeden, raz druhý. A ja som si medzi nimi mohla vlasy trhať.

Pre mladšieho bol kočík patogénna zóna, nevedel v ňom spať, iba tam vrieskal ako pavián. Čo mi iné ostávalo, iba ho nosiť v manduce, spotená ako štyri kravy  a s tým starším sa paralelne pokúšať o nejaké zábavné morské aktivity pri brehu, ideálne do výšky kolien.

Zvykla by som ho tiež zamiešať ako karty medzi ostatné deti na dedinskej pláži, ale tá nám je dosť od ruky. V úpeku sa hnať pol hodinu, vyčerpávalo všetkých troch, aj toho, čo sa iba nosil a zo mňa len tak cícerkom kvapkalo. Žeby som ho niekam položila, odložila, nehrozilo. Čiže asi takto som sa kúpala celé roky v slanej vode. Vo vlastnej. A okrem toho, vyzerala som ako zakysanka, ale o tom som nechcela.

Deja-vu jak vyšité

Teraz na pláži vidím takmer cez kopirák to isté. Irena, mama 2-ročného chlapca a pár mesačného dievčatka. Len na ňu pozriem a … vnútri cítim nefalšovanú úľavu, že takéto som si už preskákala, toto už nemusím. Už môžem napríklad aj plávať. Len ten krém keby som si vedela lepšie namazať medzi batikované lopatky. Možno to príde so šiestou sezónou, ktovie.

Sama od seba neprídem na pláži k niekomu známemu, nepožiadam blížneho svojho o natretie chrbta. Iba svojich synov, ale predzvesť starobinca je tu, nemajú na to čas. Kým ja metám rukami, svojpomoc nadovšetko, Irena nedbá. Príde, požiada, bez okolkovania, či ju nemôžem natrieť. Hlavne tam, kde má ten fľak na koži, upresňuje.

Klapka číslo dva

Irena je so starším dieťaťom v mori, zábavné morské aktivity v plnom prúde, ale maličké už pod stromami nervydrásajúcim revom upozorňuje na patogénne zóny kočíka. Berie si ho na ruky nejaká tam sediaca staršia pani, ale bábätko len kvíli a kvíli. Ešte som nevyšla z cviku, tak si ho vezmem, utíšim, nosím ho na rukách, až si pradie a pomaly zaspáva. Irena mi blahorečí od mora.

No v pätách za mnou sa ocitne môj mladší syn. Malý žiarlivček sa domáha, aby som ho vymenila za bábätko. Už aj hneď. „Počkaj 5 minút, srdiečko, zoberiem si bábätko od tvojej mamičky,“ hovorí Irena z mora, aby uchlácholila moje nespokojné dieťa. Len skrátka chce využiť čas s tým starším. Čomu veľmi dobre rozumiem, na druhej strane, aj Irene zazávidím.

Toto je presne moja hlúposť, že som vždy okolkovala, pokiaľ ide o pomoc. Nejako som zaškrípala zubami, zadrela do kože nechtami, predýchala by som aj to, že si idem zaplávať tak zo trikrát za sezónu, aj to naposledy prvého októbra, veď bolo doteraz kedy?

Nebyť Ireny, asi by mi nenapadlo, že to mohli to byť celkom závideniahodné letá v mori, a nie polovojenské manévre, stačilo sa neokúňať. Mám čo doháňať. Pre začiatok začnem s tým prihoretým chrbátom. 

(17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...