Realityšou

Čo sa týka najnovšej záľuby televíznych divákov sledovať, ako zabíjajú čas svalovci a cicušky vo virtuálnej realite, máme doma jasno. Podobný program by sa mohol objaviť na obrazovke v našej obývačke iba vtedy, ak by si niekto omylom dolámal obe horné a dolné končatiny naraz a príslušné tlačidlo diaľkového ovládača by nešťastnou náhodou stlačil barlou.

To som si myslela až do včerajška. Až kým som sa nedozvedela, že už máme aj realityšou z tehotenstva, pôrodu, šestonedelia a-t-ď. Aj keď je zatiaľ iba rozhlasová.

Tento nový spôsob organizovanej zábavy obyvateľstva u mňa našiel plnú podporu. Hrdinky spomínanej rozhlasovej šou sú totiž nevinné prvorodičky, a tak je mi jasné, že svoje terajšie aj budúce pôrody a následné mesiace a roky si predstavujú presne tak, ako som si materstvo onehdy maľovala aj ja. Samu seba som v budúcnosti videla ako usmiatu, nesmierne príťažlivú štíhlu a upravenú mamičku, ktorá po neuveriteľne šťastných deviatich mesiacoch bezproblémového tehotenstva a ľahučkom pôrode v dokonale upratanej obývačke pri sledovaní poučného dokumentárneho filmu láskyplne žehlí voňavé detské košieľky, občas pohladká nežne sa batoliace usmievavé a štebotavé dojčiatko a sem-tam odbehne do čistučkej kuchyne dokončiť rozvoniavajúcu ľahkú večeru pre manžela, ktorý sa s kyticou a darčekom pre bábätko ponáhľa z dobre platenej práce ku svojej malej rodinke.

Ehm… späť do reality (šou).

Tá moja by mala mnoho zaujímavých momentov, ale aj skutočné perly. Začínala by jačaním sirény. To bolo vtedy, keď som, tehotná s Juniorom, zostala sama doma a po odtečení plodovej vody zavolala sanitku. Prirútila sa s prenikavou sirénou a mladým lekárom a sanitárom s nosidlami, pričom obaja vyzerali niekoľkonásobne vydesenejšie, než som bola v tej chvíli ja. Hľadali nejakú „kritickú rodičku“ a vraj nemám s tou taškou na chodbe zavadzať, lebo oni sa ponáhľajú k „rozbehnutému pôrodu“. Nesmelo som namietla, že sanitku som zavolala ja a ich zdesenie ešte stúplo.

V porovnaní s tým, že so mnou cestou do pôrodnice navyše zablúdili, niekoľko križovatiek preleteli na červenú a vyložili ma pri nesprávnom vchode do nemocnice odkiaľ sa na príslušné oddelenie išlo päť poschodí pešo, bol následný pôrod Juniora len neškodnou epizódkou. A keďže som u susedov nechala odkaz, že mi praskla voda a som v pôrodnici, môj manžel po príchode najprv vypol prívod vody v celej bytovke, zavolal do poisťovne a urgentne zháňal inštalatérov v domnení, že sme komplet vytopení. To, že to bola plodová voda, bolo preňho v tej chvíli celkom bezpredmetné.

Pre poslucháčov realityšou by bol určite zaujímavý priamy prenos zo vzdychárne. Ja som v nej mala spoločníčku, postaršiu Rómku, ktorá čakala svoje približne sedemnáste dieťa a rozhovor začala otázkou: “Pany, aj vy čakáte dieta?“ (Asi bola na pochybách, či to brucho náhodou nemám z výdatného nedeľného obeda). Keďže tam mala so sebou aj svoju početnú rodinu, bratrancov, strýkov, ostatné deti a a pravdepodobne pol rómskej osady, radšej som nesmelo hlesla že áno, aby som im náhodou nezostala nejaká nesympatická. Moja spolurodička to pokladala za súhlas ku kompletnej obšírnej analýze všetkých svojich predchádzajúcich pôrodov, komplikácií so svojimi predchádzajúcimi deťmi, ktoré boli všetky „také volajaké nezdravé“ a vôbec ťažkého osudu fkuse, ale fkuse! rodiacej matky. Porodila v priebehu asi polhodinky a ihneď po pôrode s celou rodinou v noci na dvore nemocnice ohníkom, opekačkou, vínom, spevom, tancom a mohutným poťahovaním z manželovej fajky svoje nové dieťa aj náležite oslávila.

Ráno už jej ani bábätka nebolo, odišli do osady a hádam šťastne žijú dodnes. J

Rozhodne inšpirujúcim prostredím pre rozhlasovú materskú realityšou by bolo miesto, s ktorým som sa dôverne zoznámila ako matka šesťtýždňového plačom sa zachádzajúceho bábätka. Na to, že dieťa ovláda asi dvadsaťpäť druhov plaču, pričom len ten druhý najintenzívnejší trhá uši a srdce nielen matke, ale aj celej ulici, ma totiž nikto nepripravil.

Stala som sa teda pravidelnou návštevníčkou nočnej lekárskej pohotovosti, ktorú sme mali asi päťdesiat metrov od domu. Dôvod bol jednoduchý – vždy, keď som po niekoľkohodinovom nariekaní-kojení-odgrgávaní-masírovaní-nosení-vození-hojdaní-túlení-a znovu nariekaní-kojení atď., za neutíchajúceho žalostného plaču Juniora obliekla, zabalila do fusaku a v náručí odniesla do čakárne nočnej pohotovosti, zaspal tak tvrdo, že sa nezobudil ani počas kompletnej lekárskej prehliadky, obsahujúcej aj paličku medzi mandľami a svietenie do uší, očí a hrdielka.

Tento zázrak lekárskej vedy mi, mimochodom, dodnes nikto neobjasnil. Rovnako dodnes neviem, čo si o mne museli myslieť službukonajúce lekárky, keď som sa im tam takto objavovala vždy okolo jednej v noci asi trikrát za týždeň, a to až dovtedy, kým Junior nevyrástol z dojčenskej koliky.

Takýchto momentov katastrofickej reality bolo pri štyroch platných pokusoch stať sa matkou strašne veľa. A aj ja ako hlavná hrdinka mojej realityšou mám od dokonalého obrazu materstva asi tak ďaleko ako Angelina Jolie od čakania na rodičovský príspevok.

Napriek tomu sa však nevzdávam a o cieľovú prémiu Pre najlepšiu mamu bojujem v priamom prenose a s vysokou sledovanosťou už viac ako dvadsať rokov.

Viem však, že aj vy ste v tej vašej mamičkovskej realityšou už vyhrali najmenej milión.

Milión nádherných okamihov.

Napíšte mi o nich J

Lexi.

(Žiadne hodnotenia)

Loading...