Šesť matiek, šesť žien

Keď som po narodení svojej dcéry zatvorila za prvou návštevou zdravotnej sestry dvere nášho domu, bola som v rozpakoch. Prísť, alebo neprísť na stretnutie tzv. Novorodeneckej skupiny? Iste, bolo by zaujímavé porozprávať sa s maminami približne rovnako starých bábätiek, s pôrodnou asistentkou, fyzioterapeutkou a detskou zdravotnou sestrou, ale … Som cudzinka v nádhernej krajine na severe Európy. Manžel dostal príležitosť na realizáciu v zahraničí a tak som neustály boj o uspokojivé rozdelenie svojho času medzi prácu a rodinu dočasne vymenila za pokojný život žienky domácej. Nehovorím tunajším jazykom a nechcela som byť tá otrava, ktorá núti ostatných, aby, sa spovedali, sťažovali, smiali a klebetili po anglicky. Práve v strede týchto úvah zazvonil telefón. Suseda, zhodou okolností učiteľka angličtiny s iba o pár dní starším bábätkom od môjho a budúca členka skupiny, sa pýta, či majú teda so mnou rátať. Moje obavy rozohnala prísľubom, že ona bude moja osobná prekladateľka. Svoj návrh zopakovala ráznejšie ešte asi tak dvakrát a ja som sa nechala prehovorit. Vďaka tomu vám dnes môžem opísať šesť obyčajných a pritom výnimočných žien.

 

Ingeborg

 

Ingeborg vyzerá ako jediná baba v bande chalanov, „určite má niekde za pásom tajne schovanú gumipušku“ bolo prvé, čo ma napadlo, keď som ju zbadala. Pravda je taká, že je to kámoška, baba do partie, alebo keď chcete srandistka. Tak aj vyzeral jej opis pôrodu, podľa ktorého rodila doma, lebo sa počas kontrakcií vo vani uvoľnovala tak dlho, že už bolo neskoro ísť do nemocnice. Keď prichádzala sanitka, susedia odviedli jej staršiu ratolesť a ona meditovala nad tým, ako sa bude spať v posteli, v ktorej porodí dieťa. Lenže so zdravotným personálom sa v dome schádzala aj bližšia, či vzdialenejšia rodina a v poslednej fáze pôrodnej bola spálňa Ingeborg plná gratulantov, ktorí striedavo povzbudzovali a omdlievali pri príchode nového človiečika na svet. A tak sa Alex narodil za búrlivého potlesku oboch starých otcov a potokov sĺz dojatia starých mám, koktania vždy rozhodného tatka, ktorému sa práve teraz triasli kolena a búchania nedočkavých strýkov a tiet na dvere spálne, že či už je „po tom”, alebo ešte treba šampus strčit do chladničky. Keď sme sa jej pýtali, že ako sa v tej hustej premávke cítila, povedala sucho, že fajn, tretie dieťa porodí tiež doma, ale že by to tentokrát rada naplánovala. Ingeborg je naša najkreatívnejšia členka. Na deň otcov vyrobila akýsi maglajz a potom nútila naše deti, aby doňho robili otlačky chodidla a nás nútila, aby sme to (ak sa nám to podarí vysušit) darovali našim tatkom ako symbol ich otcovstva. Náš symbol otcovstva teraz visí nad dverami a ja len čakám, kedy a ktorému zaslúženemu tatkovi urobí na hlave slušnú hrču, pretože je tvrdší ako kameň.

 

Ranwaye

 

Ranwaye je „žena z ľudu”, pozná všetky klebety, nakupuje, čo práve fičí a pri vytváraní názorov sa drží hesla: „čím viac nás je, tým väčšiu pravdu máme“. Napriek tomu občas prekvapí vskutku originálnym nápadom. Keď jej dcérke Ide Sofii pri komplikovanom pôrode lekár vykĺbil rameno a jej ako matke to oznámil až po dvoch dňoch sústavného vyplakávania malého drobca, dôrazne (popravde to vraj bolo hystericky) žiadala, aby lekára zbavili licencie a vyhostili z krajiny, aj napriek tomu, že nebol cudzinec. Minule, keď sme mali ďalšie stretko, sa malej Ide Sofii nič nepáčilo. A tak jej Ranwaye vyzliekla nohavice a pančucháče s tým, že s holými nohami je spokojnejšia. Že je to trošku, no povedzme, „od-veci“ taktika? Vtedy veru zabrala a priznám sa, že som ju sama niekoľkokrát vyskúšala. Popravde, čím nahatejšie je moje bábo, tým vyzerá šťastnejšie.

 

Mari

 

Mari štyri a pol roka s ľútosťou zahadzovala negatívne tehotenské testy a pomaly si zvykala na to, že z jej Bendika bude natrvalo jedináčik. Spoznala som ju v ôsmom mesiaci tehotenstva, keď som sa prichytila, že si vzájomne okukávame guľaté brušká. Keďže bývame na jednej ulici, stretávame sa odvtedy takmer každý deň. Vďačím jej za veľa drobností a predovšetkým za to, že sa tu už necítim ako cudzinec. Postavila sa za moju staršiu dcéru, keď jej v škôlke sotvakto venoval pozornosť, veď čo by také dieťa utečencov z Balkánu ešte nechcelo?! (Čo myslíte, koľko náhodne vybratých Európanov pozná rozdiel medzi Slovinskom a Slovenskom, ja to odhadujem na 1 promile). Vytrvalo pre mňa prekladala všetky lekárske správy, brožúry a pokyny, ktoré sú zásadne iba v tunajšom jazyku. A potom jedného dňa nezdvihla telefón a ani ďalší deň, až zavolal jej manžel, že majú v dome o jednu babu viac. O tri týždne sme už aj my mali v dome o jednu babu viac a tak podnikáme maminkovsko-bábätkovsko-detské výlety do okolitého sveta. Momentálne je najpopulárnejší výlet na klzisko a moja krasokorčuliarska exhibícia, čoby staronového začiatočníka na korčuliach. Cha-cha, detiská sa idú popučiť od smiechu a rodičovská autorita je tatam. Nedávno sme hodili reč na tému kojenie na verejnosti. Priznala som, že síce proti tomu nič nemám, ale rada si nájdem nejaký zastrčený kút, kde na mňa nikto nezíza a bambula má kľud. Mari razantne namietala, že sa niet za čo hanbiť, veď je to vlastne pýcha môcť dojčiť vlastné dieťa a tak sa pri najbližšej návšteve kaviarne pri kojení posadila rovno do výkladu a z času na čas zamávala nejakému okoloidúcemu. Nuž iný kraj, iný mrav.

 

Helene

 

V pôrodnici ich väčšinou poznáte na prvý pohľad. V hlave milión informácií, žiadna skúsenosť, v očiach strach premiešaný s očakávaním. Prvorodičky! Helene to mala o to ťažšie, že mimino sa narodilo o mesiac skôr a vážilo len tak-tak 2 kilá. Prsníky plné mlieka boleli a skôr, ako stihol niekto poradiť, čo s tým, bol tu zápal, horúčky a úplná strata mlieka. Dva mesiace po pôrode jej váha vytrvalo ukazovala 85 kg, prebdené noci s Nikolaiovou kolikou, vyčerpanie a nakoniec slzy. Takto si materstvo teda nepredstavovala. Sklamanie sa prehlabovalo, už len kúsok a je tu kvalitná depresia. Potom sa malý Nikolai prvýkrát usmial a svet bol zrazu zase farebný. Dnes k Helene nedočkavo vystiera ruky a celý bez seba híka od radosti. Tak, byť mamou je úžasné!

 

Jorunn

 

Čo myslíte, aká by bola vaša reakcia, keby vám lekár oznámil, že vaše trojmesačné bábätko je vážne choré a pravdepodobne mu budú musieť v zápästiach amputovať obe ruky, ak ho majú zachrániť? Jorunn si vydýchla. Keď som ju aj s malým Håkonom stretla prvýkrát všetko sa zdalo byť v poriadku. Hrdá matka s chutným drobcom. Potom Håkonovi prestalo chutiť jesť, bol mdlý, plakal hodiny bez zjavnej príčiny, pasívny. Jorunn bolo jasné, že tomu dieťaťu niečo je. Lenže čo, to nielenže nevedela ona, ale ani tucet lekárov, ktorí sa pri ňom neprestajne striedali. A Håkonovi bolo čoraz horšie a horšie. Za tých pár dní sa Jorunn dostala napokraj úplného vyčerpania, takmer stratila všetko mlieko. Až keď začali malému modravieť ruky a nohy, stanovili diagnózu na Kawaski syndróm. Nikdy o tom nepočula (ani ja nie), je to vraj vrodená nadmerná hustota krvi, ktorá sťažuje činnosť malého srdiečka a zapríčiňuje nedokrvovanie končatín. Najväčším rizikom je srdcový kolaps. Aby sa mu predišlo, hrozilo, že bude potrebná amputácia. (Ospravedlňujem sa, ak je môj popis odborne nesprávny, podávam ďalej, ako mi bolo vysvetlené.) A tak podali prvé lieky, počkali na prvé výsledky a našťastie sa amputácia nekonala. A Jorunn pozbierala zvyšky síl a rozhodla sa nanovo rozbehnúť skoro úplne utlmené dojčenie. Podarilo sa. Na najbližšom stretku už Håkon veselo dudal z prsníka a Jorunn sršala optimizmom. Bábätku síce ešte stále hrozí infarkt, po roku pravdepodobne absolvuje operáciu srdiečka, do každodenného jedálnička pribudla porcia liekov, v harmonograme dňa má prioritu denný telefonický a týždenný osobný kontakt s lekárom, ale človiečik žije a je veľká šanca, že bude viesť normálny život. Jorunn tvrdí, že najhoršie sú noci, keď sa v strachu prebudí a počúva, či malý dýcha. Občas ním zatrasie a čaká, kedy sa pomrví, aby si bola istá, že je všetko v poriadku. Napriek tomu sa usmieva a má pocit, že má šťastie, lebo to všetko mohlo dopadnúť oveľa horšie. Tak veľa sily Jorunn, veľa chuti do života Håkon!

 

Ida

A máme tu ďalšieho predčasne na svet príchodivšieho. Silje je dievčatko s Dawnovým syndrómom. Keď sme sa stretli po prvý raz, mali naše deti plus-mínus 6 týždňov. Silje vyzerala ako ktorékoľvek iné bábätko. Spala spánkom spravodlivých a na dupačkách mala chutného macíka s nadpisom „Happy child“. Až keď Ida so slzami v očiach opisovala, ako sa až po pôrode dozvedela, že dieťatko nie je úplne v poriadku (aj napriek neustálemu presviedčaniu lekárov počas tehotenstva, že všetko je v normále), ako má strach, či ho napriek handicapu dokáže urobiť štastným, a či dokáže byť šťastná ona sama, pochopili sme, že prežíva bolesť, ktorú asi nepochopíme. Napriek tomu sme veľmi ocenili odvahu, že prišla medzi nás. Potom prešli dve-tri stretká vo veselej atmosfére. Ida, z povolania zdravotná sestra, nám dávala rady, čo na vyrážky, akú kozmetiku pre malých bucľošov, ako vybrať tú správnu podprsenku, … Deťúrence spali, občas si cucli svoj prídel a my sme trkotali. Na ostatnej stretávke však už bambule a bambuláci prejavovali slušný záujem o okolitý svet, sem-tam sa nejaké aj prekopŕclo, na pár sekúnd schmatlo nejakú tú hračku (najlepšie na tento účel sú aj tak mamine vlasy), vedecky študovalo vlastné končatiny samozrejme za neustálych komentárov v zmysle ga-ga, ge-ge. Len Silje tíško leží, občas otočí hlavu, keď niekto prejde okolo a znovu zaspí. Včera mi volala Mari, že jej Ranwaye, povedala, že jej Ingeborg napísala mail, že sa rozprávala so zdravotnou sestrou a tá povedala, že jej Ida povedala (spoznali ste agentúru JéPéPé?), že zamýšľa odísť zo skupiny. Je to vraj pre ňu tažké vidieť ostatné bábätká robiť pokroky. A tak som povedala Mari, aby povedala Ranwaye nech napíše mail Ingeborg, že s tým musíme bezpodmienečne niečo urobiť. A tak teraz kujeme pikle, ako udržať Idu a Silje v skupine. Držte nám palce!