V malom hniezdočku uhnietenom z blata a stebiel slamy, nad zemou a pod strechou obyčajného domu sa diali neobyčajné veci. Mama lastovička plná obáv pozerala na svoje vajíčka. Hlavne na jedno. Ozývalo sa odtiaľ tichučké ťukanie. Také tichučké, že dole na zemi ho vôbec nebolo počuť. Vždy, keď musela vyletieť z hniezda, s láskou pohladila svoje tri vajíčka. Potom vyzrela von a zisťovala počasie. Viete, lastovičky nemajú televízor ani rádio, aby si vypočuli predpoveď počasia. Ony si to musia zistiť samé.
“Taká som rada, že je dnes krásne”, pomyslela si. “Chcem, aby moje deti pocítili hrejivý lúč slniečka hneď, ako sa vyďobkajú zo škrupinky. Je taká nádherná jar! Radosť lietať!” Keď sa vrátila, na prvom vajíčku sa objavila už maličká dieročka. Hneď na to sa ozvalo puk a z vajíčka sa vykrbáľalo maličké neoperené vtáčatko. Lastovičia mama sa mu s láskou venovala, upratala po ňom škrupinky a poočku sledovala ďalšie vajíčka. Krach! Prásk! Na svete boli už tri malé lastovičky. To bolo kriku a pípania! Po chvíľke si jej deťúrence našli miesto, ale boli stále veľmi prekvapené kto sú, čo sú a kde sú.
Mama sa im prihovárala, štebotala im, až ich utíšila a začala im vysvetľovať. “Taká som rada, že ste sa mi už ukázali. To ja som vás doteraz strážila, ohrievala, lebo jar býva vždy nevyspytateľná. Raz je teplo a keď sa slniečko skryje za oblak, hneď je zima. O pár dní však príde leto!”
Chcela im toho ešte toľko povedať, ale ony si už pýtali jesť. Tak vyletela z hniezdočka a začala chytať mušky. Kým sa ako-tak nasýtili , prišiel večer. To bolo štebotu. “Kto je to leto? A dá sa jesť? On ma tlačí! Ja chcem ísť na druhú stranú! A mne je zima!” Každá mama vie, čo to dá roboty večer uložiť deti spať. Ale nakoniec sa to vždy podarí. “Milé deti, leto nie je kto, ale čo! A je to nádherné obdobie. Budeme sa učiť lietať, spolu chytať mušky. Spoznáme sa so susedmi a budeme ľuďom pozerať do okien. Pôjdeme si posedieť na kostolnú vežu a pohojdáme sa na elektrických drôtoch. Ukážem vám, že aj ľudia musia pracovať, aby nakŕmili seba a svoje mláďatá. Ale nikdy, opakujem vám, nikdy nerobte to, čo sa na poriadnu lastovičku nepatrí! Musíme veľmi dobre vychádzať so susedmi, lebo na jeseň ich budeme potrebovať!” “Na jeseň? A to je zase kedy? Čo sa stane potom?” “Potom, ach, milé deti, všetko krásne je aj ťažké. Potom, keď bude končiť leto, budete prežívať veľké veci! Všetky lastovičie rodiny sa zídu na námestí. Obsadia najvyššie strechy a keď padne spoločné rozhodnutie, potom…” Tu sa lastovičia mama odmlčala a tajomne pozrela na svoje deti. Tie už od vzrušenia ani nedýchali. “Poletíme mnoho a mnoho dní za slnkom ponad more..”
Prvé lastovičia mláďa sa ihneď opýtalo: “Aj ľudia poletia s nami?” “Ale kdeže, ľudia lietať nevedia. Tí zostanú tu. V jeseni musia z polí a zo záhrad pozbierať úrodu! Ani naši vzdialení príbuzní, sýkorky, vrabce, ďatle a vrany nepoletia.” “Tak prečo musíme letieť my? Bojím sa!” “Ja viem, všetko čo nepoznáme, sa nám zdá byť ťažké, neprekonateľné, ale keď sa na to pripravíme, zvládneme to. Musíme odletieť, lebo po jeseni príde zima a my by sme tu zahynuli! Tam na juhu prečkáme zimu a na jar sa opäť vrátime!” “Do tohto hniezda? Všetci spolu?” “Áno, spolu, a predsa každý sám. Ale, myslím si, že počas cesty sa iste s niekým zoznámite a budete si stavať vlastné hniezda! “Ale my nechceme, nám je dobre s tebou A prečo by sme to mali tak robiť?” “Deti, deti, to je zákon prírody! Tak, ako sa v prírode striedajú ročné obdobia, tak aj my poslúchame tie isté zákona, od toho istého Stvoriteľa zeme! “A ľudia, tí nemusia?” “Áno, ale oni majú svoje zákony a snažia sa ich dodržiavať. Niektorým sa to darí viac, iným menej. Ale o tom vám porozprávam už inokedy.
Teraz si zopakujeme ako sa striedajú ročné obdobia a čo to znamená pre nás, lastovičky. Čaká nás toľko práce kým odletíme tam, odkiaľ sme prišli…”
Váš komentár preco tu nieje normalny obrazok lastovicky