Psychoterapia detí prostredníctvom hry

Keďže od predškolského do mladšieho školského veku dominuje v detských činnostiach hra ako najobľúbenejší prostriedok kontaktu dieťaťa so svojím vnútrom a okolitým svetom, hra sa v tomto období pokladá za základný prostriedok terapeutického prístupu k deťom a ich problémom. To, ako sa dieťa hrá, nám môže povedať veľa o tom, ako žije.

Využitie hry v terapii

Využitie hry v terapii spočíva v poskytnutí možnosti k sebavyjadreniu, odreagovaniu a zmierneniu citového napätia dieťaťa hrovým stvárnením a riešením svojich naliehavých problémov. Hra umožňuje porozumenie vlastnému vnútornému prežívaniu. Dieťa sa prejavuje najprirodzenejším a pre neho najbezpečnejším spôsobom. Tak ako dospelý alebo staršie dieťa svoje problémy v rámci terapie vyrozpráva či vydiskutuje, dieťa môže svoje ťažkosti „odohrať“ – vyjadriť v hre a nanovo spracovať. Môže zvládnuť svoje pocity frustrácie, napätia či neistoty. Terapeut sa s dieťaťom pohybujú na komunikačnej špirále: Terapeut počas hry dieťa nehodnotí, čo umožňuje dieťaťu svoje vyjadrené city skúmať, plne prežiť, prehodnotiť ich a objaviť, ako sa môžu meniť. Následkom toho sa mení správanie dieťaťa. Dieťa tak prežíva svoju samostatnosť, schopnosť rozhodovať sa samo, prijíma zodpovednosť za svoje správanie. Vzniká tým jedinečná príležitosť k rastu a podpora rozvoja osobnosti.

Ďalšie dôvody, prečo je hra psychoterapeuticky cenným prostriedkom sú:

• poskytuje voľnosť v prežívaní a konaní dieťaťa,
• dáva dieťaťu pocit istoty, že svoj vybudovaný svet zvládne
• podporuje fantáziu, ale zároveň si dieťa uvedomuje, že je to len „akože“
• môže súvisieť so skutočnými udalosťami a vzťahmi,
• hra vytvára prostredie, v ktorom dieťa prejavuje svoje zdravé a poruchové spôsoby prežívania a správania,
• hra prináša radosť.

Najširšie uplatnenie terapie hrou je v individuálnej terapii, niekoľkočlennej skupinovej terapii s deťmi vekovo podobnými a v rodinnej terapii.

Terapia

Od bežnej skupinovej hry malých detí je hra v terapii vnímaná ako prostriedok, ktorým dieťa prejavuje hlavne svoje emócie – ktoré sa v rámci hry spracúvajú na reálnej, prítomnej rovine, čím je možné ich vhodne usmerniť a zmeniť.

Terapeut ponúkne dieťaťu hru, hračky a ďalšie vybavenie vo vymedzenom priestore a čase. Pri hre dieťa pozoruje:

AKO sa hrá: Ako pristupuje k hračkám a rôznym možnostiam hry? Čo si vyberá a čo prehliada? Je v jeho hraní nejaký ustálený vzorec? Je preňho ťažké zmeniť spôsob hry alebo jej obsah?

O ČOM je hra: Je to hra o osamelosti? O ochrane? O agresii? Náplňou je stavanie domčekov, starostlivosť o bábiky alebo nehody a nešťastia?

KONTAKT v priebehu hrania: Zaťahuje do hry aj terapeuta alebo sa úplne ponorilo do hry, že nevníma okolitý svet? Ako je to s kontaktmi/vzťahmi medzi jednotlivými figúrkami, zvieratami a predmetmi? Dorozumievajú sa, navštevujú sa, bijú sa, radšej sú sami?

HRANICE HRY: Ako dieťa reaguje na časové vymedzenie hry? Na zákaz odnášať a ničiť hračky či prekážať a ubližovať ďalším deťom?

Úloha terapeuta

Úlohou terapeuta je vytvoriť atmosféru umožňujúcu vyjadrenie pocitov, ktorých prežívanie bolo predtým blokované správaním „vzťahových postáv“ (rodičov, iných dospelých, ale aj vrstovníkov). Okrem pozorovania spontánnej hry, terapeut podľa svojho uváženia do hry aj zasahuje. Je tomu tak vtedy, keď dieťa samo ponúkne príležitosť – hru zvoľní alebo sa stretne s problémom, ktorý vedie k zastaveniu sa, k zmenám, k obráteniu pozornosti na terapeuta alebo okolie. Narušenie plynulosti hry nepozvaným vstupom v podobe zasahovania do deja alebo výrokov dieťa vyrušujú, mätú alebo citovo zaťažia, môže sa pokaziť terapeutický vzťah alebo účinok. Naopak, vhodne načasovaný a citlivo zvolený komentár, otázka alebo výzva môže pomôcť k rozriešeniu a uzavretiu konfliktu alebo k vyjadreniu dosiaľ nezvládnutého bolestného zážitku. Terapeut môže dieťaťu ukázať, čo sa v hre (a v ňom samom) práve deje a že jeho situácii a citovému rozpoloženiu rozumie, ale dieťa aj tak bezvýhradne prijíma a podporuje. Niekedy je vhodný praktický vstup do hry – terapeut zaujme určitú úlohu alebo manipuluje s hračkou. Inokedy pomôže slovný komentár, aby si dieťa v dôležitých chvíľach uvedomilo, čo prežíva a čo robí. Väčšinou terapeut len reprodukuje svoje pozorovanie: „Teraz zatváraš psa do ohrady. / To auto tu stojí úplne samo.“ alebo svoje závery: „Rád robíš veci rýchlo.“ U opakujúcich sa činnostiach kladie otázky vzťahujúce sa k životu dieťaťa: „Tiež ti niekto ničí veci?“ Intenzívnejší kontakt s citovým prežívaním dieťaťa podnecuje výrokmi o citoch a motívoch postáv z hry: „Zdá sa, že tá mamička sa naozaj hnevá.“ alebo požiadavku stotožniť sa na chvíľu s hračkou a jej situáciou: „Čo by ten psík o sebe teraz povedal? Čo práve robí? Ako sa cíti?“ Nakoniec môže priamo s dieťaťom skúmať a objavovať súvislosť hraného deja so skutočným životom: „Cítiš sa niekedy ako ten psík? Tiež sa musíš takto brániť?“

Aj staršie deti – už rečovo zdatné, radi vyjadrujú svoje city pomocou hry. Cítia pri hre menšie ohrozenie, keď prejavujú napr. svoje nepriateľstvo tým, že nechávajú bojovať dravé zvieratá, vojakov, rozbíjajú stavby z kociek a výtvory z plastelíny, než by mali hovoriť o takých citoch vo svojich vzťahoch v skutočnosti. Hrové symbolické stvárnenie vlastných ťaživých pocitov je pre nich niekedy vhodným premostením k priamej výpovedi v rozhovore.

Príbeh na záver

Päťročný Mirko sa hrá s matkou na podlahe. Majú k dispozícii kocky, zvieratká, autíčka a bábky. Navrhol, že každý z nich postaví z kociek gazdovstvo a rozdelia si zvieratká. Matka s tým súhlasila. Po chvíli sa Mirkovi zdalo, že potrebuje viac kociek a chcel ich zobrať matke. To už mama nedovolila. Mirko sa ju najprv snažil prehovoriť, potom fňukal, kričal, nakoniec sa schúlil na podlahe a rozplakal sa. Potom už mama bola ochotná mu nejaké kocky dať. Mirko však povedal, že sa už s kockami hrať nechce a že sa zahrá s bábkami. Všetky si poprezeral a nakoniec si vybral krokodíla a – s určitým váhaním – ženskú bábku. Tú krokodíl napadol a pohrýzol ju so škodoradostným smiechom. Terapeutka povedala, že je čas skončiť a upratať hračky. Potom hovorila s matkou, čo sa v hre stalo.

Matka povedala, že to presne zodpovedá každodennému dianiu u nich doma. Pokiaľ Mirko presadí svoju vôľu, je všetko v poriadku. Nepozná však mieru a keď zájde vo svojich požiadavkách ďaleko, že narazí na odpor, dostane záchvat zúrivosti a plaču. Ona potom obvykle povolí. Napriek tomu je už aj tak všetko dáko pokazené a Mirko s tým nie je spokojný.

Pomocou tejto vyhrotenej hrovej scény sa podarilo terapeutke dosiahnuť u matky porozumenie a vyrovnanie sa s trvalým bojom o moc medzi ňou a synom. Zároveň jej objasnila Mirkovu silnú potrebu, aby ho matka výchovne pevnejšie viedla. Matka potom dokázala pochopiť, že 5-ročný chlapec takmer nevyhnutne musí prežívať sklamanie a nenávisť, pokiaľ ona od neho vyžaduje, aby vo svojom správaní zachovával stanovené hranice.

Použitá literatúra:

Říčan, P. – Krejčířová, D. a kol.: Dětská klinická psychologie. Grada, Praha 1997

Langmeier, J. – Balcar, K. – Špitz, J.: Dětská psychoterapie. Portál, Praha 2000

(7 hlasov, priemerne: 4,30 z 5)

Loading...