Morálny vývin u detí a dospievajúcich II.

Mladší školský vek

Školská pripravenosť okrem iného zahŕňa rešpektovanie noriem, ktoré na dieťa kladie škola ako oficiálna inštitúcia a ktorých rešpektovanie dôsledne vyžaduje. Problém je najčastejšie v tom, že deti síce vedia, ako sa majú správať, ale konflikt medzi aktuálnym uspokojením (napr. potreba pohybu) a hodnotnejším, ale menej atraktívnym motívom (sústrediť sa na výklad učiteľa) často riešia odložením povinnosti alebo vyrušovaním. Detská vôľa sa na začiatku školského veku iba rozvíja.

Na začiatku tohto obdobia sa dieťa naďalej riadi tzv. „morálkou dobrého dieťaťa“ – robí to, čo od neho chce autorita a je spokojné, keď ho za to ocení.

Dieťa stredného školského veku vo väčšej miere začína rešpektovať záujmy druhých ľudí a  rozlišuje normy, ktoré platia za rôznych okolností. V tomto veku je pre deti najväčšou prioritou, aby bola zachovaná rovnosť požiadaviek. Heidebrink (in Vágnerová) hovorí o „rovnostárskom fanatizme.“ Deti chápu ako nespravodlivosť to, že rodičia majú na nich a súrodencov rozličné požiadavky: „… on môže, ja nesmiem, … on nemusí, ja musím…“ Deti síce chápu, že požiadavky závisia od veku a možností druhých, ale emočne to nie sú schopné tolerovať. Je to vývinová záležitosť – deti to bude menej trápiť až keď prejdú do ďalšieho obdobia.

Takisto v škole si detské skupiny tvoria vlastné normy, ktorých plnenie nekompromisne vyžadujú. Opäť tu platí rovnostársky princíp, zdôrazňuje sa férovosť a spravodlivosť. Splnenie požiadaviek prináša výhodu zrozumiteľnosti a istoty, že nikto nebude znevýhodňovaný. Pokiaľ sa dieťa nespráva požadovaným spôsobom, kamaráti ho neprijmú. Táto hrozba je taká silná, že sa radšej všetci podriadia. Ak sa niekto správa inak, nedá sa mu rozumieť, čo vlastne svojím správaním zamýšľa, a tak je pre deti jednoduchšie ho vylúčiť, než nad ním uvažovať.

Vzrastajúci význam triedy ako normatívnej skupiny je signalizovaný aj zmenou správania navonok. Normy predstavované učiteľom ustupujú do úzadia, dôležitejšie sa stávajú normy triedy. Napr. okolo 10. roku života deti prestávajú žalovať. Nežalovať totiž znamená byť solidárny so spolužiakmi, byť prijatý do skupiny.

V tomto veku je dieťa schopné odlíšiť spomienku/aktuálnu skutočnosť od fantázie a omyl/náhodu od vedomého úmyslu. Preto môžeme hovoriť o skutočnom klamstve, o pravej lži. Tá je vždy účelová a môže mať napr. tieto motívy:

• vyhnúť sa trestu,
• upútať na seba pozornosť, získať v kolektíve lepšiu pozíciu,
• pomsta kamarátom alebo dospelým,
• urobiť si život zaujímavejším.

Klamstvo často posilňuje fakt, že pomáha dieťaťu vyhnúť sa trestu. Okrem toho, dieťa vidí, že aj medzi dospelými sa často klame.

Aká je prevencia? Najmä dodať dieťaťu viac mravnej odvahy priznať sa. Vtedy by sme si mali vážiť, že sa dieťa priznalo a nesťažovať mu situáciu krikom, odsúdením, siahodlhým moralizovaním (spomeňme si na všetko, čo sme ako deti či dospievajúci neznášali u svojich rodičov a ako sme sa pri tom cítili. Ba čo viac, zaprisahávali sme sa, že MY takí k svojim deťom určite nebudeme!). Ďalej naučiť dieťa odlišovať priania od skutočnosti, vidieť dôsledky svojich činov a v neposlednom rade spoznať príčinu klamania, predchádzať mu a ukázať dieťaťu vhodnejšie riešenie.