O kojení a „slabom mlieku“

Ako asi každá prvorodička, i ja som mala naštudovaných veľa vecí o kojení a problémoch okolo. A asi ako mnohé z vás,  zažila  som „ochotu“ nemocničného personálu na oddelení šestonedelia.

Predsavzala som si, že chcem a budem kojiť. Mala som obavu kvôli mojim malým prsiam, i keď som čítala, že tvorba mlieka na veľkosti nezáleží. V kútiku duše sa však vždy našiel nejaký strašiak, čo všetko sa môže nepodariť.

Pôrod cisárskym rezom

Rodila som cisárskym, takže som vedela, že prvé priloženie bude problematické a dúfala, že mi niekto pomôže. Našťastie v tomto boli ochotné. Hneď po príchode na izbu mi priniesli dcérku a pomohli priložiť, musela som ležať a brala som infúzie.

Chyby, na ktoré ma nik neupozornil

Prvá chyba, na ktorú ma nik neupozornil, bola, že pri poctivom a častom prikladaní som si ju nechala priloženú i 15-20min a potom to isté na druhom. Strašne to bolelo, pripisovala som to citlivosti bradaviek nenavyknutých na kojenie. Veľmi dlho som čakala na spustenie mliečka, až do piateho dňa.

Ale dcérka bola pokojná, vždy si po „napapaní sa“ (podotýkam, že to mohlo byť maximálne kolostrum) pospala na 3 hodiny, niekedy i viac.

Bradavky ma boleli už riadne, poctivo som si ich natierala,  a nechala vetrať na vzduchu. Od bolesti mi aj slzy tiekli a veru som poslala muža do obchodu kúpiť chrániče, tzv. klobúčiky. Cez telefón som sa dohodla s predavačkou, aby mi doniesol tú správnu veľkosť. Síce som ich nepoužila hneď, vydržala som veľmi dlho, ale bola to moja záchrana, ak by to už moc bolelo.

Bradavky boli riadne rozhryzené, nielen obyčajné trhlinky, ale riadna otvorená rana. Už v pôrodnici som krvou zakvapkala par vecičiek, ktoré mala dcérka oblečené, dokonca i perinku.

Vzhľadom na to, že problémy po cisárskom pôrode sú v porovnaní s klasickým pôrodom úplne o niečom inom, nebola som schopná postarať sa o bábätko v noci. Veľmi ma to mrzelo, ale aspoň na poslednú noc som to skúsila, aby som nešla domov úplne bez skúseností. Kojiť som dokázala iba posediačky, čo bol kvôli cisárskemu dosť problém. Čo by som dala za to, keby mi niekto ukázal ako kojiť poležiačky…

Po príchode domov

Po príchode domov moje bolesti pri kojení neustávali. Stále som optimisticky dúfala, že raz sa to predsa zahojiť musí. Pri priložení nemohol byť v mojej tesnej blízkosti nik, pretože to tak zabolelo, že som tu bolesť dostávala zo seba poklopkávaním nohou, vzdychaním, alebo „výkopom“ (ako keď vám klepnú po kolene kvôli reflexu). Zopár krát sa stalo, že muž obsiahol rovno medzi…

Nebola som schopná sa práve vtedy ani rozprávať, jedine predýchavať tú bolesť. Zo strachu pred infekciou vo veľkej rane na bradavke som použila i fialku. Viete si predstaviť, ako vyzeralo moje pyžamo a posteľ, keď mi mlieko začalo kvapkať. Tak to bolelo, že nosenie podprsenky s tampónmi na kojenie plus nejaké oblečenie navrch pre mňa predstavovalo horor, ktorý sa skončil večerným spánkom. Po čase som mala pyžamo také mokré, že som podprsenku musela mať bohužiaľ i v noci…

Predsa len dojčíme!

Zo začiatku dcérka priberala veľmi pomaličky. Veľa som si vypočula o tom, že asi mám „slabé“ mlieko, aby som si odstrekovala predné mlieko a tak dávala malej iba tučnejšie, zadné. Nepáčili sa mi tie reči a horko-ťažko som to prežívala. Ale nedala som sa. Dcérka bola kľudná, spokojná a nič jej nechýbalo. Teda až na tých pár gramov. Začala som používať aj klobúčiky na kojenie, už som musela. Nakoniec nám doktorka naordinovala umelú výživu.

Že vraj „veď to neznamená, že nebudete môcť kojiť“… Bola som nešťastná, že jej nemôžem dať to, čo potrebuje. A nepáčilo sa mi, že i keď je spokojná, musíme dokrmovať. Zmierila som sa s tým a snažila som sa počas chvíľ, keď dostavala umelé mliečko, trošku si oddýchnuť. Napadlo ma i to, že cez klobúčiky sa jej ťažšie pije, hlavne ku koncu, tak som ich odložila a radšej som vydržala bolesť pri prisatí.

Zapojili sme aj tatina, dostal do ruky fľašku a „kojil“. Ale po mesiaci sme si povedali dosť. Možno nám to pomohlo upokojiť sa, ale zbytočne sa nám pridali problémy s bruškom. Tak som svojvoľne umelé mliečko ukončila. A doktorka mi na to aj tak nič nepovedala, iba prikývla…

Tak sme vyhrali

Moje trápenie s bradavkami trvalo veľmi dlho a skončilo sa až po 7 týždňoch. Keby mi to niekto na začiatku povedal, asi by som neuverila, vzdala to, alebo by som sa hneď psychicky zložila. Ale vydržala som to. A dnes mi kojenie spôsobuje veľkú radosť, nehovoriac o tom, aké je to pohodlne a úžasne milé, keď sa na vás tie veľké očka pozerajú spoza prsníka.

A naše priberanie zo „slabého“ mlieka? Dnes sa mi zdá, ako keby chcela dobehnúť zameškané. Má pekné bacuľaté líčka a priberá v norme, dokonca i trochu navyše. Vydržala som, mlieko sa pekne dostavilo, a i keď kojím veľmi často, i v noci, stačí jej to.

A ak teraz počujem nejakú staršiu tetu hovoriť o tom, ako jej dcéra mala slabé mlieko a skončila s kojením, vlasy mi dupkom vstávajú, keď si predstavím, čo dotyčná prežívala. Ktovie, možno ak by ju mal kto podržať, dopadlo by to lepšie. Ťažko odolávať rečiam, hlavne keď sme unavené z nočného vstavania a 24-hodinovej starostlivosti o našu malú-veľkú lásku.

Neverím na slabé mlieko a táto viera mi pomohla.

(44 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)

Loading...