Farboslepí v srdci

Ahoj, volám sa….asi tak by sa to malo začať. Ja však netuším ako sa volám. Včera som sa narodil a mama odišla. Okolo mňa behajú tety a ja ničomu nerozumiem.

Dávajú mi papať, niektoré ma vezmú na ruky a niektoré sa na mňa ani neusmejú. Urobil som im niečo?

Chodia sem aj iné mamy a aj tie sa na mňa chodia pozerať. Krútia hlavami a hovoria, že to nepochopia. Ako môže niekto odísť od dieťaťa, čo porodí. A ešte hovoria, že nevedia, čo so mnou bude, vraj kto by si ma zobral? Gény sú gény a tie sa nezaprú.

Čo sú gény? 

Nerozumiem tomu. Mám plakať? Čo sú gény? Rastie mi to na hlave? Prečo ma pre gény nikto nechce?

Ja chcem byť objatý ! Ja chcem ísť na ruky! Ľúbte ma! Prosíííím ……….

Kam išla moja mama? 

Všetky mamy tu majú iné bábätká, len ja som dajako navyše. Kam išla moja mama? Nech príde aspoň niektorá teta, nech ma pohladká.

Super, prišiel ujo v plášti a usmieva sa na mňa, vraj som malý valibuk a vraj kde som sa tak opálil? Ja neviem, čo to je? Ja chcem na ruky, objať a pohladkať.

Prišla jedna sestrička a konečne ma zobrala na ruky. Vraj už dlho plačem. Aj ja si to myslím. Smeje sa, že som tvrdohlavý. Pýta sa ma, ako mi má hovoriť? Ja neviem …..

Budú mi hovoriť Peter

Sestrička sa smeje a hovorí, že keď som taký tvrdohlavý a húževnatý, že už prežijem všetko a bude mi hovoriť Peter. Vraj to znamená tvrdý ako skala. Prišli aj iné sestričky a tešia sa, všetky sa mi prihovárajú Peťko. Takže už viem, volám sa Peťko.

Zajtra pre mňa vraj prídu autom. Neviem čo je zajtra, ale teším sa, že prídu. Vraj pôjdem do takej rodiny, kde chodia deti, ktorým sa stratili mamičky. Bude tam teta, čo ma bude ľúbiť a  bude ma nosiť na rukách , hladkať , mojkať a všetko čo potrebujem a chcem. Kým budem u tej tety, tak sa mi bude hľadať mamička. Dúfam, že sa nájde. Aj ja chcem mamu, aj ja chcem objať , nosiť sa na rukách a chcem byť ľúbený.

Možno takto a možno inak to prežívajú deti opustené svojimi mamičkami…

Napísala som tieto riadky a pri tom sa usmievam na malého chlapčeka, ktorý má za sebou 14 dní života. Osem z toho prežil v nemocnici a už  je v profesionálnej rodine.

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorý nechápu, prečo to robím…. robíme… my všetci profesionálny rodičia. Ja si myslím, že je to práve preto, čo je napísané pocitmi dieťaťa.

Keď som prichádzala domov s Peťkom, kráčala vedľa mňa moja päť ročná dcérka. Stretli sme susedu. Zvedavo nahliadla do kočíka a zhodnotila. „Veď je to cigán. No ja neviem, či by som toto dokázala. Viete, gény, tie sa nezaprú. Bože, ale je čierny. No, ten Vám zostane, pochybujem, že sa mu nájdu rodičia. No, teda, ľutujem Vás.“

Keď odišla, dcérka sa na mňa otočila.

„Mama čo je to cigáň?

Je to nákazlivé, môžem ochorieť? A prečo nás teta ľutuje? A keď má niekto gény, nemôže mať rodičov?“

Rozhovor s dcérou trval dlho a bol plný ďalších a ďalších otázok.

Prešli tri mesiace a malého Peťka obliekame do najkrajších vecičiek. Má sa stretnúť so svojimi budúcimi rodičmi. Pri prvom stretnutí nová mama ani nedýchala. Dokonca sa rozplakala. Peťko sa jej veľmi páčil a nový otecko? Usmieval sa.

Som presvedčená, že sú to tí praví rodičia.

Budúca mamička sa obrátila na otecka. „Má vlasy husté ako ty.“ Budúci otecko, inak špinavý blond, sa zasmial. „Po tebe má veľké oči a ústa, akurát dúfam, že nebude taký urečnený.“ Smiali sa a ja som sa smiala s nimi. Koľké šťastie, že sú medzi nami v srdci farboslepí, plný lásky.  

(55 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...