Materská s aspíkom, alebo v čom bol náš “ Asperger“ do troch rokov iný

Netušila som, že to ako sa správa, nie je bežné pre iné deti v jeho veku. Až mi v našej škôlke dali do rúk dokument o „inakosti môjho syna“.

Priznám sa, keď som ho obdržala, myslela som si, že sú len proti nemu zaujatí (reakcia snáď každej matky?)

Spánok 

Od narodenia mi málo a zle spával. V šestonedelí zaspával o 2 ráno, postupne sa mi horko-ťažko podarilo dopracovať k 22 – 22,30 hodine.

Ak sa mi ho niekedy výnimočne podarilo uspať skôr (o 20,00), tak sa zase zobudil o 4 či 5 ráno a to platí dodnes.

Nesúhlasil

Na rozdiel od svojej (dúfam, že zdravej) mladšej sestry (13-mesačnej, ktorá, keď sa jej niečo páči chňapne po tom a keď nepáči, šmarí to preč) do 2-3 rokov nedával súhlas či nesúhlas s jedlom, ktoré dostával.

Neukazoval

Do 2–3 rokov napriek tomu, že hovoril, neukazoval, ale ťahal ma za ruku, keď niečo chcel.

Vedel naspamäť značky

Keď mal 1,5 roka, tešili sme sa, že strávime pri mori peknú dovolenku vyplnenú šantením a stavaním hradu z piesku.

Realita – celé 2 týždne sme sa striedali s mužom pri strážení nášho hyperaktívneho syna (do 2-3 rokov bol hyperaktívny, teraz už sa skľudnil), ktorý nám z pláže utekal ku ceste a tam menoval všetky značky okoloidúcich či zaparkovaných aut.

Nereagoval na svoje meno

Nereagoval občas na svoje meno, najmä pri pozeraní TV či hraní sa. Ak sa ho niečo človek spýtal, nevšímal si otázku, alebo ak áno, odpovedal otázkou.

Monológy spamäti

Od 2,5 roku hovoril celé monológy i úryvky, či už z Harry Pottera alebo z Tweenies či Teletubbies.

Opakujúce sa otázky, opakujúce sa aktivity

Máva stereotypne otázky, až kým nedostane zvyčajnú odpoveď. Do 3 rokov o sebe hovoril v 3. osobe. Rád otváral a zatváral dvere.

Záchvaty hnevu

Od 3 rokov začal mávať záchvaty zlosti a najmä plaču. Na rozdiel od normálnych detí, ktoré keď dostanú, čo chcú, prestanú, u syna ako keby bola rozpoltená osobnosť.

Príklad: Boli sme u detskej doktorky pre nejaké potvrdenie a na chodbe boli autíčka, ktoré keď tam vhodíte mincu, tak vibrujú. Malý tam veľmi chcel ísť, ale zároveň sa bál (?). Ale keď tam chcelo ísť hocijaké dieťa, tak spustil plač.

Plakal aj tak stále a ležal na zemi. Keď som chcela, aby si tam sadol, tak kričal nie. Nakoniec po 15 min. kriku a plaču som ho nasilu odvliekla.

Toto si však spomínam až spätne, keď už viem diagnózu, vtedy, keďže to bolo moje prvé dieťa a v okolí nebolo rovnako staré dieťa, sa mi to vôbec nezdalo čudné či podozrivé.

Až keď začal chodiť v 2,5 roku do súkromnej škôlky, po niekoľkých mesiacoch nám taktne naznačili a neskôr aj vypracovali popis inakosti nášho syna: 

Bola som hluchá k naznačovaniu

Jedna z učiteliek bola absolventka liečebnej pedagogiky. Až neskôr som sa dozvedela, že to tušili, len nevedeli ako mi to naznačiť. Bola som  hluchá k ich naznačovaniu. 

Po vypracovaní tohto dokumentu som sa rozhodla navštíviť detského psychiatra s tým, že sa pravdepodobne dokáže, že je iba trošku svojský, ale inak normálny. Bože ako som sa mýlila! Prvá diagnóza znela:  črty autizmu.

Predbežne  to mal byť  stredne funkčný autizmus, aj keď konečný záver znel: Suspektný autizmus. Ja osobne si myslím, že ide o Aspergerov syndróm (AS).

Pri následnom vyšetrení mi potvrdili, že naozaj ide o stredný typ AS (Aspergerov syndróm).