Požičaj mi tú lopatku, lebo ťa zabijem.

  “Iba debili nosia červené šiltovky.”

„Chlapec od susedov zakričal na syna (o 3 roky mladší): “Iba debili nosia červené šiltovky.” Syn sa po viacerých útokoch z minulosti od toho chlapca obrnil a ani si ho nevšímal.

Chlapec však nedal pokoj a aj keď sme boli obidve vonku (suseda), a videli, čo sa stalo – malý chlapec dobehol k synovi a kopol ho do kolena, lebo si vraj nevšíma, že mu niečo hovorí.

Syn mu obratom kop vrátil a suseda si dala večer tú námahu, že obišla všetkých susedov, čo neboli vtedy vonku a teda nemohli vidieť, čo sa stalo a všetkým povedala, že môj syn týra deti, aby sme si dali na neho pozor.“

  Názor psychológa:

Čo sa týka nadávok, je na rodičoch, aby škaredé slová ustriehli. U mladších detí sa najprv odporúča ich ignorovať (často vymiznú samé – dieťa ich prestane opakovať, keď vidí, že u rodiča nevyvolali žiadnu šokovú reakciu). Keď to neprestáva, treba vecne dieťaťu vysvetliť, že síce niektorí ľudia tak rozprávajú, ale doma sa vyjadrujeme inak.

	Prečítajte si tiež: Bite svoje deti, urážajte ich a prekrmujte sladkosťami

Z celej situácie chcem upriamiť pozornosť na nutnosť rodičov byť aktívne prítomní na ihrisku alebo jednoducho „vonku“ pri deťoch minimálne do šiestich rokov, nielen kvôli bezpečnosti detí, ale aby sme ich naučili takéto konflikty riešiť vhodným spôsobom, aby sa k sebe naučili slušne správať. Deti to nevedia. Potrebujú k tomu nás, rodičov. Musíme byť s nimi, sledovať spory od začiatku a rozhodnúť sa, kedy ho dieťa vyrieši samé alebo mu treba pomôcť a usmerniť.

Spor sa často rieši len jednostranne. Buď sa venujeme len agresorovi („Čo ubližuješ nášmu Peťkovi?! Choď sa biť inde!“), len obeti („Neplač, Peťko, to je zlý chlapček! Poď, ideme na hojdačku!) alebo si to slovne rozdáme s druhými rodičmi („Čo si nedávate pozor na to vaše decko?“ „Čo? Veď toho vášho ufňukanca len trochu strčil, keď sa mu plietol pod nohy!“ „Takže ešte naše dieťa bude na vine, že ho váš udrel?!“… atď, atď).

Ani jeden z uvedených spôsobov nerieši situáciu – pomôcť deťom porozumieť situácii a vhodne ju vyriešiť.

Keď je rodič pri dieťati a druhé sa mu chystá ublížiť, útoku zabráni. Potom spolu analyzujú situáciu: “Prečo si ho chcel udrieť?“ „Lebo mi zobral autíčko!“ „A nedal ti ho ani vtedy, keď si si ho vypýtal naspäť?“ „Veď to je moje autíčko, nepotrebujem si ho pýtať!“ „Pozri, koľko je tu na pieskovisku vysypaných hračiek – niekedy nevieme presne, čo komu patrí. Preto si treba vypýtať, aby sme vedeli, že patrí tebe. Páčilo by sa ti, keby ťa chcel niekto udrieť a nevedel by si prečo?“…

(25 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...