…a ešte nerozpráva!

Nie sme my mamy občas trochu netrpezlivé? Naše drobátko sa len toť naučilo postaviť a urobiť pár samostatných krokov, z čoho sa vytešuje každý deň a my by sme očakávali od neho kompletný rétorický slovník politika. Lebo: ešte nerozpráva, aj keď už má po roku. Vadí – nevadí – je to normálne?

Individualita kontra čas

Rešpektovať individualitu dieťaťa je potrebné aj v tomto smere: a to aj v rámci jednej rodiny, pri porovnávaní súrodencov. Nie inak to bolo aj u nás, keď naša slečna už v roku rečnila, kým jej bratia si unisono dávali načas. Túto skúsenosť majú zrejme viaceré mamy, a to napriek horám prečítaných leporel a hodinám odspievaným s detskými pesničkami, s rovnakým prístupom.

Otázka však stále znie: čo je normálne a čo nie? Ako vedieť, že je všetko v poriadku, ktoré signály tomu naznačujú? Pokiaľ rešpektovať individualitu dieťaťa a dokedy čakať?

Záchytné body

Pokiaľ vaše dieťatko už malo rok, malo by ovládať cca 1 – 16 nových slov. Nie sú to však slová, ktoré zodpovedajú nášmu ponímaniu obsahu a výslovnosti. Mnohé slovíčka malých detí pokrývajú niekoľko významov a sú viac hatlaninové, ako čisto vyslovené.

Okolo 17. mesiaca sa má slovník rozrásť na cca 70 slov, ktoré opisujú predovšetkým predmety, osoby a deje v okruhu dieťaťa.

Dôležitý je tiež očný kontakt a navracanie porozumenia medzi dieťaťom a rodičom. Podľa toho vie rodič určiť, či nastáva pochopenie povedaného medzi ním a dieťaťom.

Ďalším signálom sú reakcie, správanie sa dieťaťa po komunikácii s vami – je potrebné vidieť, že pochopilo situáciu (a to aj vtedy, ak napríklad neposlúchne, ale už vidieť, že to robí zo zvedavosti alebo z trucu). Dieťa, ktoré rozumie obsahu komunikácie, je samostatné a vie priradiť význam slova ku skutočnému obsahu, osobe či deju – toto je havo, tam je ujo, auto vrčí.

Dávno však neplatí pravidlo, že by ste mali čakať  na začiatok rozprávania až do piatich rokov dieťaťa – maximálna hranica je teraz posunutá podľa logopédov na 3 roky, aj keď už v dvoch rokoch, pokiaľ dieťa nekomunikuje, nepýta si veci,  nespája slová do dvojslovných kombinácií, tiež ak v troch netvorí jednoduché vety. Väčšina detí však práve v období dvoch rokov prelomí akési prípravné ticho a do rozprávania sa pustí vo veľkom. Nič však nepokazíte, ak pre istotu navštívite logopéda alebo dáte na jeho odporúčanie, pokiaľ vaše dieťa chodí už do škôlky, kde zvyknú logopédovia urobiť prvý „rajón“ a kontrolu reči detí. Ak má dieťa problémy s agresiou, uhýba pohľadom,  má svoj svet ešte oveľa odlišnejší od ostatných detí – aj toto je dôvod, ako sa na vývoj reči pozrieť skôr a odbornejšie.

Ako pomôcť?

Odpoveďou sú aj vyskúšané rady mám, ktoré už obavami z nerozprávania či nejakej „psycho“ diagnózy prešli. 

Ponúkať rečové podnety, veľa sa pýtať, overovať si pochopenie, čítať, čítať, čítať – ale aj spievať.

Dobrou pomocou sú klasické riekanky a vytlieskavačky, ktoré okrem iného deti milujú opakovať donekonečna – a učia sa pritom nielen  rozprávať…

Dopriať čas sebe aj dieťatku – sebe relatívny pokoj, kým sa pusa naštartuje a bude na nezastavenie plná a funkčná, dieťatku, aby malo priestor na dozretie v rečovej oblasti.

Takže už ostáva len trpezlivosť a vytrvalé, dôsledné, čisté a zreteľné rozprávanie… 

Jedného dňa to „havo beše“ príde.