Taká (ne)obyčajná nočná na oddelení 95 A Detská nemocnica

Susanna (Švédsko) 27

Ešte že mám bicykel, trielim ako bez duše, mám len desať minút na to, aby som prišla na čas do roboty. Vonku je už jar, alebo pokus o jar, jeden deň teplo, potom tri dni prší. Zaparkovať, zbehnúť do šatní, obliecť sa, výťahom na druhé poschodie, odbočiť doľava a tam je moje oddelenie 95 A, alebo detská onkológia. Keď sa ma niekto opýta, kde robím, poviem „na detskom“, lebo keď poviem, že na detskej onkológii, ľudia na mňa pozerajú čudne, že či som normálna a tak ďalej. Myslím si, že som normálna a moju robotu mam rada.

Takže už som na oddelení a hneď cítim vibrácie, ktoré bez slov informujú, aký je stav na oddelení, či sú ťažkí pacienti, či je personál stresovaný atď.. Idem do našej „spoločenskej“, spadnem do fotelky aj so šálkou čaju a počúvam raport – hlásenie. Pacienti – meno po mene – stav a na koniec sa rozprava o malej Mou, malej zlatej 6 mesačnej princeznej, ktorá u nás leží s ťažkou formou leukémie a nedá sa jej pomôcť. No choroba je silnejšia ako princezná a my všetci dokopy. Pracujem s mladou kolegyňou, takže je jasne, že Mou budem mat na starosti ja, je to najťažší prípad a očakáva sa, že nedožije rána. Ako by som sa tomu vyhla? Všetci vedia, ako som „zaťažená“ na všetky malé deti, prečo tu musím byť ja, keď sa blíži katastrofa? Žiaľ nedá sa nikam ujsť, len nabrať odvahu a povedať si, možno prežije do rana, možno to nebudem ja , čo ju budem odprevádzať… .

Už prvý pohľad na pacienta mi povedal, že tu sa jedna o hodiny, nie dni a že Mou sa nedožije rána. Leží v postieľke, pri nej je mama a otec, každý z inej strany, mama ju drží za ruku, otcov pohľad je upretý do neznáma… . Pozdravím ich, poznáme sa už nejakú dobu, mala som ich viac krát ako pacientov. Jorgen a Klára, ktorí tu sedia pri svojom zomierajúcom dieťati a ja… .

Bože, čo mám povedať? Slzy sa mi tlačia do očí, len čo som zbadala Mou. Uchýlim sa k technickým veciam a kontrolujem infúzie, Morfin, monitor.

Klára plače a pýta sa ma, či si myslím, že to bude v noci? Otočím sa k nej a slzy sa mi kotúľajú po lícach a prikývnem. Klára sa ešte viac rozplače, podídem k nej objímam ju, tak tam stojíme a plačeme obidve. Podídem k Jorgenovi a položím mu ruku na plece, poviem obom, že som tu len pre nich, kedykoľvek a čokoľvek budú chcieť, budem sa im snažiť pomôcť. Ďakujú a vedia, že ich nechám samých s ich dieťaťom, ale som na blízku a stačí zazvoniť.

Ponúknem im, či si nechcú zobrať Mou do postele medzi seba, sú tam aj dve veľké postele. Klára sa bojí, či by ju to nevyrušovalo, ale porozmýšľajú. Noc plynie, jedna hodina, druha…. . Mou začína ťažšie a plytkejšie dýchať. Som tam každú polhodinu. Nechcem tam sedieť stále, toto je ich chvíľa ich posledná chvíľa s ich dieťaťom. Ja som len pomocník zvonka, nechcem ich veľa vyrušovať. Klára sa pýta, ako to vyzerá, keď dieťa zomrie. A čo potom? Čo sa deje potom? Donesiem im kávu sadnem si k nim a vysvetľujem Mou zaspí, prestane dýchať, a zaspí. A potom čo bude s ňou? Pýtam sa ich, či sú veriaci, aby som vedela, čo mam povedať. Sú veriaci, tak im poviem, že potom bude Mou tam, kde jej je dobre. Potom bude Mou tým anjelom, ktorého si mohli požičať na tie krátke mesiace, potom bude Mou bez bolesti a bez tejto hroznej choroby. Zomieranie nebude dramatické, nebude mať bolesti, na to máme všetky lieky, ktoré dostáva. To je jedna z najdôležitejších zásad, ktoré máme na oddelení – žiadne dieťa nesmie cítiť bolesť… . Ponúknem sa, že zostanem pri Mou ak si chcú ísť na balkón sadnúť a trochu vydýchnuť. Potešia sa tomu. Potrebujú byť opäť na chvíľku sami. Tam stoja v objatí a v plači… . Prídu asi za 20 minút, napadne mi, či by nechceli mať odtlačok malej nohy a ručičky Mou? Sú nadšení myšlienkou, a tak idem zarobiť „trolldeg“ a sadru a spravíme odtlačok.

Nechám to sušiť na okne. O štvrtej ráno sa Mou stav zhorší. Upozorním na to rodičov, matka ide zobudiť otca, išiel si ľahnúť do inej miestnosti aspoň na pár minút… . Sme tam všetci spolu. Klára spieva Mou uspávanku, ktorú jej spievala každý večer, Jorgen hladká malú po hlavičke, som v úzadí ak by ma potrebovali a všetci plačeme. 05.10 Mou vydýchne posledný krát. Vypnem monitor, odpojím infúzie a vyjdem von. Nechám ich samých s ich veľkým žiaľom. Viem, že im momentálne nemôžem pomôcť… .

Sedím schúlená v kresle, je mi zima. Kolegyňa mi donesie šálku čaju. Aké dôležité je pracovať s niekým s kým si človek rozumie aj bez slov… .

Po hodine idem naspäť do izby. Klára a Jorgen majú Mou v posteli medzi sebou . Je to krásny pohľad… . Ako boli spolu, keď sa rodila, tak sú spolu, keď zomrela. Nechcem ich rušiť, tak sa zase vyparím, viem, že ma videli a vedia, kde som… . Po 20. minútach vyjde Jorgen a pýta sa čo teraz, čo sa bude diať. Opýtam sa ich či chcú sami umyť a obliecť Mou, alebo spolu so mnou, alebo či to mám urobiť ja. Dohodli sme sa, že mama mi pomôže. Umyjeme Mou teplou vodou, s voňavým mydielkom, oblečieme do jej šiat, v ktorých prišla, dáme ju do jej postieľky a prikryjeme ju vyšívanou perinkou, ktorú mame na tieto účely. Sedíme a pozeráme sa na Mou. Vyzerá, ako keby spala… .

O 7.00 musia rodičia odísť, idú pre staršieho brata, a rodičov, aby sa prišli rozlúčiť s Mou. Samozrejme, že izba je ich, dokedy to budú potrebovať, dokedy cítia, že sú schopní opustiť Mou… . Otvorím tam okno, pustím magnetofón s detskými pesničkami. Kolegyňa odišla hľadať kvety na vedľajšie oddelenie. Žiaľ sviečku nemôžeme zapáliť, kvôli kyslíku, ktorý Mou potrebovala… .

Rodičia sú spokojní a odchádzajú. Šoférujú 300 km, ako to zvládli, neviem si to ani predstaviť. Ešte že som im stihla ponúknuť kávu a chlebíky pred cestou, inak by zabudli aj jest… .

Mne končí nočná. Doma moji traja chlapi ešte spia, (samozrejme, veď je iba 7.30!!!) všetci v nasej posteli. Tým dvom malým dám pusinku a pritúlim sa k tomu veľkému. Prosím, ťa, len ma drž, silno drž…. Čo sa stalo? Jedno malé bábo mi zomrelo v noci. Prosím, ŤA, drž ma…..

Manžel vypraví deti, odíde do práce. Nemôžem spať. Spravila som všetko, čo som mohla, aby som im to uľahčila? Rodičom a Mou? Bože, odtlačky!! Zavolám do práce. Kolegyňa podá telefón šéfke, ktorá sa pýta, ako sa mám. Čo myslíš, Lotta, ako sa mám? Chceš, aby som prišla? Nie, toto si musím sama vyriešiť. Malá Mou, anjel, ktorý si lieta ponad nás a je mu dobre… . Aspoň tomu ja verím… . Ďakujem Ti, že som ŤA stretla, malá Mou.

P.S O tri mesiace prišli Klára a Jorgen na pohovor s primárom a sestrami. O tom, ako to prebiehalo, či sú spokojní so starostlivosťou, ako sa majú, či im môžeme nejako pomôcť. Boli smutní, boli spokojní a nechali mi pozdrav s vďakou za odtlačky. Takže, asi som im pomohla, asi som ich navigovala cez tie posledné hodiny. O tomto je totiž, moje povolanie. Byt tam, keď ma niekto potrebuje. Pre pacienta a jeho rodinu.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (5 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Susanna, takychto pripadov v tvojom povolani jeurcite vela. Drzim ti palce a bud vydy tak silna. Taky je zivot. Vazim si kazdy den, ktorý ja a moja rodina prezijeme v zdravi. Prajem ti, aby si prezivala takychto chvil stale menej a menej. Si silny clovek!

  2. Takych ludi ako si ty, by malo byt v zdravotnictve viac. Aj ja som zdravotnik, poznam to, no predovsetkym som matka. Bola by som ti za to vsetko aj ja velmi vdacna. Som velmi rada, ze mam krasne a zdrave deticky. Dakujem za clanok.

  3. Ahoj krasny clanok. Ako uz povedali niektore zeny hore – pri tomto si clovek uvedomi co doma ma. Tiez som utekala so slzami v ociach objat moju malu.

    A ked uz hovorite a pisete o anjeloch tak skuste navstivit stranku http://WWW.ANJELIKY. SK je to krasna stranka. Aj ked smutna.

  4. Susanna, děkuji ti za nádherný článek a celý tvůj přístup k práci. Kéž by takových lidí na svém místě bylo víc. Bohužel zkušenosti ve zdravotnicví u nás jsou zcela jiné. Držím ti palečky a přeji hodně sil a lásky pro tvou další práci.

  5. Susanna, (aj ked viem, ze si nechcela pisat o sebe) dnes som bola so syncekom na vysetreni v laboratoriu. Prave tadial s postielkou niesli z onkologie chlapceka – mohol mat tak 8 rokov. Spomenula som si na tento clanok a musim este raz napisat: Dakujem, za ludi ako si Ty. A silne dufam, ze nie si jedina.

  6. Ahojte maminy a ocinovia. Dakujem za ohlasy. Jana, mas pravdu, musime si uvedomit, ze tu ide o naase deti a nenechat sa odbit.Vies, niekedy tak rozmyslam, keby viacere maminy povedali nie- uz pri ultrazvuku, ked sa stretnu s necitlivym lekarom, ktory nechce vpustit dnu ich manzelov, povedat, dakujem, pridem inokedy, ked tu bude milsi lekar. A stazovat sa u riaditela. Ak by to spravilo 10 mam, urcite by si dali pozor, Rovnako u detskeho lekara. Jemne, ale dorazne povedat, co sa nam paci a co nie., Aj pozitivne slovo vie spravit zazraky.Lekari a zdrav. personal su tu pre nas , nie my pre nich.

    Martin, som rada, ze si vies poplakat, bodaj by viac a viac muzov vedelo takymto sposobom ukazat svoje city, urcite by bolo viac zien stastnychsmile)))

    Adriana, vsetko nallepsie- hoci dodatocne.

  7. Sussana, som síce muž, ale …. . to ma nepredurčuje k neslzeniu Hoc malému. Skladám hlbokú poklonu pred Tvojim citlivým a ľudským prístupom k práci s detičkami. Veľa síl Ti prajem.

  8. Susanna, fakt krásny článok, urobila si pre nich všetko čo si vedela a to je dnes vzácnosťou. Veľmi ma to dojalo, hoci nepotrebujem čítať o neštastí, aby som si uvedomila to svoje (ne)štastie (lymfoma). Ešte som tu našla jednou diskusiu na tému „ANJEL“. Tak mi držte palce. Pekný deň.

  9. Susanna, precitala som si < a href=“http://www.babetko.sk/user/view_page.php?page_id=36346″>diskusiu k tym nosnym mandliam. A myslim, ze jedna z moznosti, ako menit veci na Slovensku k lepsiemu, je hovorit o tom, ze sa to da aj inak a ako, aby si to kazdy mohol precitat a zacat sa tych veci dozadovat. Lebo len pod tlakom pacientov-klientov sa lady pohnu.
    Velmi sa mi pacilo, ako si pomohla Lentilke, myslim, ze teraz aj ti ostatni, ktori si tu diskusiu citali, budu vediet, ako sa v podobnej situacii zachovat, ze sa netreba nechat odbit, ze si treba stat za svojim, ved nechceme nic nenormalne. A cim viac ludi to bude vyzadovat, tym skor to zdravotnici prijmu ako fakt a zacnu sa chovat inak. Nestane sa to zo dna na den, ale stane sa to… Diky, Susanna! ;o) Pekny den.

  10. susanna, si skutocne uzasna, anjel. obdivujem tvoj pristup a ochotu pomahat- aj tu na babetku. a pridavam sa k zastupu slzy roniacich pritomnych.

  11. Niekde som čítala, že každý z nás prichádza na svet s určitou úlohou. A keď túto úlohu splní, odchádza.

    Možno bolo úlohou malej Mou práve to, aby sme si uvedomili, že sme vlastne veľmi, veľmi šťastné, keď máme doma také poklady, ako sú naši drobcovia.

    Vďaka Susanna, že si nám to pripomenula.

  12. Dnes mam narodeniny a pred chvilou som dopisala kamoske na slovensko list, pisala som jej ze ani necitim ze je dnes „vynimocny“ den…iba kazdodenny streotyp…no v tejto chvili dakujem bohu a som stastna ze mam zdravu a krasnu dcerku, synceka na ceste , velmi verim ze bude zdravy. So slzami v ociach a hrcou v hrdle viem, ze tento den bol VYNIMOCNY…..Susanna velmi ta obdivujem a prajem vela „sily“ k svojej praci.

  13. ťažko nachádzam slová, ktorými by som vyjadrila, to čo cítim, plačem, mám hrču v krku a dúfam, že sa neotvoria dvere a nikto nepríde. čo sú naše dennodenné problémiky s papuľnatými puberťákmi a plačúcimi bábätkami oproti tomu, čo prežívajú rodičia, ktorí pochovávajú svoje deti.

  14. Ahojte maminy! Je mi luto, ze Vas moj clanok rozplakal, zial, ale asi si viac budeme vazit to, co mame a tych co mame!

    Nie som anjel ,zdaleka nie, mam iba stastie, ze mam rada moju robotu a snazim sa v kazdej situacii vidiet cloveka. Nie o mne som chcela pisat, chcela som poukazat, ako je dolezite videt celu rodinu, rodicov a dieta. Ten kto cital moje prispevky na NOSNE MANDLE a Alinkinu Navstevu v nemocnice s Lenkou, vedia o com hovorim. Ako by tato situacia vyzerala na Slovensku? Boli by obidvaja rodicia spolu so svojim dietatom? Vie mi niekto napisat, ako to vyzera v slovenskej nemocnici? Verim, ze nie tak, ako ked som zacala robit -anno 1982- na infekcnom v B:B: a rodicom sa posielal telgram- :Prideite si po veci, Vase dieta zomrelo…… Asi tam niekde sa zrodilo moje presvedcenie, ze sa to da a musi robit inak.

  15. Ani moje oči nezostali suché.Po prečítaní takéhoto príspevku si asi každá uvedomíme,aké sme šťastné.Máme krásne, zdravé deti.To je najdôležitejšie.Ked si spomeniem na Mou,jej maminu a otca ,už ma asi také malichernosti,ako je ohováranie,závisť a kopec iných vecí nenahnevá.Susanna , si veľmi vzácny človek.

  16. Susanna, teraz som to zistila, Ty si fakt aniel. Urcite pri kazdom kroku nechvas za sebou pierka :o). Hlboko sa sklanam pred vsetkymi ludmi, ktori dokazu pracovat a pomahat na takychto miestach, ako je to Tvoje.
    Je to nespravodlive, deti by nemali trpiet a uz vobec nie umierat.
    Myslim ze ziadna matka pri citani tychto riadkov nemoze ostat lahostajna. Ked pridem z prace domov silno obijmem svojho synceka a ten opat raz nebude vediet, preco ho tak dusim :o).

  17. Boze, preco je taka nespravodlivost? A preco take malicke babatka?Musi to byt hrozne, mne je hrozne este teraz ked som to docitala, mam v krku hrcu a ak ma teraz niekto v robote oslovi, nedokazem nic povedat. Ale verim tomu, ze uz sa ma Mou dobre v nebicku. Susanna, obdivujem ta za tvoju silu, akou dokazes pomahat v najtazsich chvilach rodicom.

  18. Adriana, aj ano aj nie. Velakrat som sa stretla s ludmi, s ktorymi som si fantasticky rozumela a vela pre mna znamenali. Ze by sme sa uz niekedy stretli? Proste mam otvorene oci a usi a pozeram sa a pocuvam….Ale, asi viac ano ako nie. A Ty?

  19. Susanna, ty musis byt velmi silna zena, obdivujem Ta. Ja by som to nikdy nedokazala, ja by som to este viac zhorsila rodicom Mou. Je dobre, ze si tam s nimi bola, ze si odprevadila malinku Mou. Boze, je to spravodlive?
    Susanna, veris v reinkarnaciu?

  20. Ahoj Nikoleta, takze aj Ty si v robote? Aj ja… Dalsia nocna. Dufam, Nikoleta, ze sme im pomohli. Hoci ich zialu nemozeme pomoct, to si musi kazdy sam, hoci ja tvrdim, ze to je nieco , co sa neda., Proste, clovek sa nauci zit s bolestou a stratou….Ale bolest neprejde. Islo mi trochu aj o to ukazat, ako sa da aj ta najhroznejsia chvila poludstit. Verim, ze rozumies, co chcem povedat.

  21. Susanna, ako to robis? Ja som pouzila 4 vreckovky len citanim tvojho clanku. (Sedim v robote v moje otvorenej kancelarii a dufam, ze nikto nepride.) Nedokazem si predstavit, co rodicia malej Mou museli citit. Verim, ze ty aj ostatni lekari im pomohli prejst cez tie tazke chvile ako sa len dalo.

Pridaj komentár