Jakubkovi

Sedím pri tvojej postieľke, ty spokojne spinkáš a ja spomínam…

Všetko začalo jedným telefonátom: „V bratislavskej nemocnici je 4 a pol mesačný chlapček z košického detského domova, je po operácii srdiečka. Keď chcete, príďte sa na neho pozrieť.“ Po dlhom vybavovaní potrebných papierov tu bolo konečne niečo konkrétne. Jediné, čo nás vtedy s tatinom napadlo bolo, či zvládneme tvoj zdravotný stav. Ale veď keby sa nám narodilo dieťatko s chorým srdiečkom, určite by sme ho veľmi ľúbili a s Božou pomocou by sme pre neho urobili všetko, čo by bolo v našich silách. To rozhodlo.

A potom sme ťa prvýkrát videli – drobulinký, krehký, a tak sám. Bola to láska na prvý pohľad, na prvý dotyk, na prvé pohladkanie, na prvé pritúlenie. Možno mi to pripomenulo okamih, keď sa mi pred 6 rokmi narodil Dominik a ja som ho prvýkrát uvidela. Viem, ty si sa mi nenarodil, ale toto prvé stretnutie s tebou bol pre mňa veľmi silný zážitok.
Sedím pri tvojej postieľke, ty spinkáš, sem tam sa zo sna usmeješ a ja premýšľam…

…Premýšľam nad tým, ako reagujú známi, keď ma s tebou vidia na prechádzke. Niektorí prejavujú radosť z toho, že sme sa rozhodli prijať ťa do našej rodiny. Ale sú aj takí, ktorí sa čudujú: „Čo??? V dnešnej dobe si zobrať do rodiny cudzie dieťa, a ešte k tomu rómske? Aj tak od vás odíde, keď vyrastie a ani sa vám nepoďakuje. A prečo ste si radšej nevybrali dievčatko s modrými očami? To by sa k vám lepšie hodilo.“

Ty si ešte maličký, našťastie tomu nerozumieš, ale mňa takéto otázky a „dobré rady“ veľmi mrzia a veru aj zabolia. Chcem, aby si vedel, že my s tatinom si myslíme, že každé dieťa, či má modré alebo hnedé oči, či má bielu alebo tmavú pokožku, potrebuje veľa, veľa lásky a trpezlivosti, kým z neho vyrastie dospelý, samostatný človek. Je pravda, že nevieme, čo nás čaká za 10 -15 rokov, ale vidieť tvoju usmiatu tváričku, prvé zúbky, prvé kroky, počuť tvoje prvé slová nás dennodenne presviedčajú, že akokoľvek sa rozhodneš v dospelosti, vždy bude v našom srdci miesto pre teba, „nášho“ synčeka.

Monika Absolonová