Na škôlku sa netreba príliš pripravovať. Ak je rodič ok, aj dieťa bude ok

To, ako sa deti adaptujú na škôlku, veľmi súvisí aj s nastavením rodičov. Niekedy zvlášť mamy zvládajú nástup do predškolského zariadenia horšie ako deti.

Predsa len, ide o prvý veľký míľnik v živote dieťaťa, aj rodiča. Jemné pošteklenie v bruchu je azda aj na mieste. Červená vlajka je, keď majú rodičia prílišné obavy z veľkej zmeny. Ak si v hlave vytvárajú rôzne scenáre možných problémov, pociťujú úzkosť, neistotu, až paniku, je prakticky nemožné, aby svoje obavy nepreniesli aj na deti.

Matka a dieťa ako prepojené nádoby

Deti sú ako „emocionálne radary“ – zachytia to, čo rodič vyžaruje. Veľmi citlivo vnímajú emočné naladenie rodiča, najmä mamy. To, čo rodič cíti, sa odráža v jeho správaní, tóne hlasu, výraze tváre či drobných gestách. Dieťa to nevie pomenovať, ale cíti atmosféru a reaguje na ňu.

“Špeciálne dieťa a matka sú ako prepojené nádoby. Ak je matka z nástupu dieťaťa do škôlky úzkostná, dieťa horšie prežíva adaptačnú fázu. Ak naopak rodičia dieťaťu s úsmevom dôverujú, že to zvládne, prenáša sa to aj na dieťa,” tvrdí psychologička Mgr. Beáta Sedláčková z Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie.

Aj keď na adaptáciu dieťaťa môžu vplývať aj iné faktory, ako napríklad povaha dieťaťa, či rodinné zázemie, vo všeobecnosti by sme mohli povedať, že veľa stojí na rodičovi.

Ak rodič verí, že dieťa škôlku zvládne, ak je presvedčený, že ide o prirodzený krok vo vývine dieťaťa, že škôlka je pre jeho dieťa dobrá, dieťa sa bude cítiť bezpečnejšie. Adaptácia sa často zlepšuje, keď rodič nájde v sebe pokoj a dôveru. Keď prijme svoje obavy a hovorí o nich – s niekým iným, ako s dieťaťom.

Prečítajte si aj:

6 rád pre zdarnú adaptáciu dieťaťa v škôlke

Nástup do škôlky je skúškou z odlúčenia

Podľa psychologičky Mgr. Beáty Sedláčkovej je nástup do škôlky skúškou z odlúčenia, na ktorú by sme mali dieťa postupne pripravovať. To znamená, že už pred samotným nástupom by malo vedieť zostať s niekým iným ako s matkou: “Najprv na kratší čas – pol hodinu, hodinu, potom aj na noc.” Musí vedieť, že je bezpečné sa od matky odlúčiť.

“Je dobré, ak sa o škôlke s dieťaťom rozprávame, aby malo približnú predstavu, čo ho čaká. Pomáha, ak sa idete pozrieť na deti, ktoré sa hrajú na dvore škôlky, dobré je navštíviť škôlku počas dňa otvorených dverí. Dôležité je prispôsobiť režim tomu, ktorý býva v škôlke. Nechávajte dieťa stretávať sa s inými deťmi. Navštevujte ihriská, materské centrá, dieťa treba socializovať.”

S prípravou to teda vôbec netreba “preháňať.” Niekedy deťom stačí párkrát povedať, že aj ony budú chodiť do škôlky tam v tej ulici, čo chodia okolo a vidia tam veľa detí na ihrisku. Že aj ony sa tam budú chodiť hrať a môže to byť fajn.

Keď prílišná príprava na škôlku škodí

Práve neistí rodičia, ktorí možno sami v detstve ťažko niesli pobyt v jasliach či škôlke, môžu mať tendenciu “nič nezanedbať” a na pobyt deti dlho pripravovať, dokonca trénovať pobyt v súkromnej škôlke, aby potom deti vydržali a podobne. Výsledok však môže byť celkom opačný.

Keď rodič robí „špeciálny tréning“, vysiela signál: „Škôlka je také ťažké miesto, že ťa musím na ňu dlho pripravovať.“ Takto dieťa vytuší obavy rodičov, že sa v škôlke nebude mať dobre a počas adaptácie bude plačlivé, neschopné pustiť sa maminej sukne.

Príprava sa môže zmeniť na zdroj úzkosti. Namiesto toho, aby sa dieťa tešilo, nadobudne pocit, že ide o niečo náročné, kde treba vydržať.

Silné sústredenie sa na „výkon“ dieťaťa (koľko vydržalo, či plakalo, či sa vedelo odpútať) môže dieťaťu priniesť tlak a posilniť jeho neistotu.

V skutočnosti deťom najviac pomáha:

Krátka a pozitívna príprava – čítať knižku o škôlke, ísť sa pozrieť na ihrisko pri škôlke, rozprávať o tom, čo tam budú robiť.
Jednoduchá istota od rodiča – „Ráno pôjdeš do škôlky, tam sa zahráš a po obede si ťa vyzdvihnem.“
Pokojný postoj rodiča – ak rodič pôsobí vyrovnane a dôveruje škôlke, dieťa túto dôveru preberá.

Dá sa povedať, že viac než príprava býva dôležité naladenie rodiča. Ak je rodič pokojný, dieťa si adaptáciu zvládne prejsť svojím tempom.

Prečítajte si aj:

Nebojte sa emócií dieťaťa pri nástupe do škôlky

Nerobte škôlke falošné PR

Podľa psychologičky Mgr. Beáty Sedláčkovej by sme o škôlke mali hovoriť pravdivo.

“Sami nevieme presne, čo sa bude diať a aké to bude. Dieťa by malo cítiť, že my sami sme v poriadku. Malo by pociťovať našu dôveru v jeho vlastné sily, že to zvládne. Zároveň ho treba ubezpečiť, že sme tu preňho, ak bude potrebovať našu pomoc. Vôbec by sme nemali škôlkou dieťa strašiť ale ani ju nadmerne chváliť. Treba úprimne priznať, že sa môžu vyskytnúť aj problémy, ktoré spolu prekonáte.”

S tým súhlasí aj psychologička dr. Siggie Cohen, ktorá radí rodičom, aby sa nesnažili robiť škôlke zábavnú reklamu. Aby nehovorili dieťaťu, že ho v škôlke čaká veľa zábavy a smiechu. Pripomína, že dieťa sa potrebuje v škôlke cítiť predovšetkým bezpečne a isto.
Deti nemajú strach o to, s kým sa budú hrať alebo či to bude zábava. Hlavná starosť dieťaťa sa točí okolo toho, kto sa o neho bude starať, keď tam nebudeme.

Čo deťom nehovoriť pri nástupe do škôlky

❌ „Nebudeš plakať, však?“ (dieťa cíti tlak, že nesmie plakať)
❌ „Buď statočný, vydrž to.“ (dáva pocit, že musí potlačiť svoje emócie)
❌ „Keď budeš dobrý, prídem po teba.“ (podmieňuje lásku a návrat správaním)
❌ “Nič hrozné sa deje.“ – dieťa cíti, že jeho pocity nie sú prijaté, a môže sa cítiť nepochopené.
❌ „Veľké deti už neplačú.“ – vytvára hanbu a porovnávanie, namiesto prijatia.
❌ „Urob mi radosť a zostaň tu pekne.“ – dáva dieťaťu zodpovednosť za rodičove emócie.
❌ „Ak nebudeš plakať, kúpim ti sladkosť/hračku.“ – dieťa sa učí, že emócie sú niečo, čo sa má potlačiť výmenou za odmenu.
❌ „Len tu chvíľu počkaj, hneď sa vrátim.“ (keď rodič odíde na niekoľko hodín, dieťa má pocit, že mu klamali).
❌ „Idem len za dvere.“ – ak rodič naozaj odíde, dieťa získa neistotu, či môže veriť jeho slovám.

Deťom môžeme povedať:

„Niekedy sa ti môže za mnou cnieť. To je v poriadku, pani učiteľka ti pomôže a ja si pre teba prídem.“
„Keď ti bude smutno, môžeš povedať pani učiteľke. Vždy sa uvidíme po obede.“
Dieťa nepotrebuje počuť, že nesmie plakať alebo musí byť statočné. Potrebuje počuť, že jeho pocity sú v poriadku, a že rodič vždy príde späť.