Rodina a televízia

Začiatky

Prvýkrát začala Československá televízia vysielať 1. mája 1953 (v roku 1956 vysielala už aj Slovenská televízia). Debňa s pohyblivými obrázkami pôsobila ako magnet, ako skutočný zázrak. Celé rodiny, ba aj susedstvá sa spájali, aby sa spoločne stretli pred obrazovkou – to bol zážitok! Odvtedy sa u nás televízia stala „partnerom“ rodiny.

Televízia si našla v rodinách výsostné postavenie. Svoje čestné miesto má v obývačke (hoci si už našla cestu aj do detských izieb), tróni až v nebezpečnej blízkosti sedačky, kresiel a stoličiek, jednoducho tak, aby sa dalo na ňu dobre pozerať z viacerých uhlov.

Boj o miesto

Všetci v rodine najviac závidia tomu, kto si obsadí najlepšie miesto, t.j. „priamo pred“, a veru čudovali by ste sa, nie je to vždy otec. Čoraz úspešnejšie sa na tento „dobrý flek“ dobýjajú deti. Keď si tam raz zasadnú, nenechajú sa len tak ľahko odbiť -ani zlorečenou reklamou. Za ten čas, čo si dospelý uvarí aspoň Eduscho kávu, (pričom si pospevuje známu melódiu), odbehne do kúpelne vyvesiť prádlo oprané v Arieli či v Perwolle a skontroluje, či sa v rúre nepripeká Maestro pizza, sedí dieťa s očami uprenými na blikot najnovších výrobkov a do jeho pamäte sa zapisujú údaje ako: vychutnaj, zober, daj si, kúp si, uhas inštinkt, lepší život, … Reklama vie deti rovnako dobre upútať ako rozprávka alebo príbeh. Je to pastva pre oči: farebné, lacné, pekné, milé, chutné, zvodné, jedinečné, skoro ako skutočné….

Rozprávka na dobrú noc

Potom prichádza vytúžený Deduško-večerníček, na ktorý sa dieťa pýtalo už ráno o 8:00 (ak práve „zlí ujovia v telke“ nepustili hokej). Hneď ako sa Deduško so psíkom objaví, detské oči sa rozžiaria šťastím a hoci ešte len začala „večerníčková“ rozprávka, v ktorej sa rodič márne snaží dešifrovať svojmu dieťaťu postavičky alebo zvieratká, ktoré v nej vystupujú, dieťa sa už pýta „kedy príde zasa Deduško“.

Zlaté pravidlá

Je dobré, stanoviť si „vlastné rodinné“ zásady pri sledovaní TV (alebo keď chcete ďalšie skratky, ktoré ovládajú už malí špuntíci: DVD, CD, PC) s tými najmenšími. Odborníci tvrdia, že väčšina rodičov nedbá na Pravidlo č.1: „Pre deti mladšie ako tri roky je sledovanie televízie nevhodné. Pozeranie televízie v tomto veku je čas stratený pre hru.“ Ukazuje sa ako účinné, aby rodičia zvolili spoločnú stratégiu pre deti s pracovným názvom napr. „Macko Uško“: ako, kedy a prečo TV pozerať či nepozerať. Zamyslieť sa môžu aj nad ďalšími otázkami: Pozerá aspoň jeden z nás večerníček spolu s najmenšími deťmi? Vieme, aký večerníček dávajú? Vysvetľujeme deťom, čo sa tam deje? Nechávame ich radšej samé so svojou fantáziou? Kladieme deťom otázky my alebo sa počas večerníčka pýtajú oni? Čo sa deti pýtajú? Od ktorého veku dovolíme deťom pozerať telvíziu? Kedy nedovolíme sledovať televíziu? Môže dieťa samo manipulovať s TV, CD, PC, s ovládačom, zapínať a vypínať? Koľko času strávi dieťa pred TV? Aké hodnoty a zábava sa dieťaťu predkladá na obrazovke?

Nenechávajme v rodinách zapnutú televíziu len ako zvukové pozadie, deti majú „veľké uši“, sú ako obrovské špongie, ktoré všetko do seba nasajú. Nebolo by správne, aby im pohľad na svet a realitu ponúkla iba obrazovka. Nestačí, ak v rohu svieti usmievavá tvárička s číslom sedem (vhodné od 7 rokov)…

Násilie v rozprávkach a filmoch pre deti a mládež

Obdobie pre iniciáciu násileného správania sa a preberania vzorov z obrazovky je vek 8 -10 rokov, najmä u chlapcov. Televízia (viac vedome či nevedome?) šíri svetový model kultúry násilia a agresie. Britisch Board of Film Classification BBFC (klasifikácia všetkých filmov v krajine), detailne skúma scény, v ktorých sa zobrazuje násilie, agresívny jazyk, vulgarizmy, sex, uhoľ pohľadu na užívanie drog a kriminálne činy. Pre vyhodnocovanie násilia sa skúmajú napr. odpovede na otázky: