Nevie spať v inej izbe. Čo s ním?

Keď sa nám narodí drobček, sme celí unesení a chránime ho, chceme ho mať na očiach, čím bližšie k sebe a mnoho mám si nechá svoje dieťatko – aj kvôli dojčeniu v noci – pri sebe v manželskej spálni alebo rovno v manželskej posteli.

Lenže – po istom čase začíname porovnávať s inými, „šikovnejšími“ mamami a ich deťmi, ktoré už spia samé a zdá sa nám, že už by to mohlo zvládnuť aj to naše.

Nakoniec, argumentácia nie je zlá: nie sme vyspaté, potom sme unavené, nervózne, nevládzeme prácu ani nič okolo detí. Čo s tým?

Chce dieťa niečo čudné?

V prvom rade: dieťa nechce nič neprirodzené. Celých 9 mesiacov bolo v brušku úzko späté s mamou, a keď to tak s úsmevom vezmeme, už vtedy spalo s nami v manželskej posteli – pozná zvuky, hlasy, a možno aj tie vône, ktoré sú mu späté s vedomím istoty, ochrany, nehy, rýchlej pomoci v čase hladu či strachu.

Ak vezmeme do úvahy, že každé dieťa je silná individualita od svojho počatia, nie je možné ho porovnávať s rovnako starou Zuzkou mojej kamarátky ani sesterniciným Petríkom.

Nadôvažok – každá rodina má svoju klímu, svoje rituály, každé dieťa vyzrieva v inom čase, čo asi vidno najlepšie na tom, kedy čo začne robiť, ako sa správa a prejavuje. Z tohto aspektu musíme brať aj fakt, že každé dieťa bude mať iný čas „odchodu“ do svojej izby na noc.

Deti potrebujú istotu a nehu

Samozrejme, že deti, ktoré už od malička spávali samé v inej izbe, budú asi na prvé videnie bezproblémovejšie pri „osamostatňovaní“ sa na noc.

Ja osobne však som proti takýmto striktným, až necitlivým riešeniam – pretože to dieťa istotu a nehu v stálej prítomnosti rodiča potrebuje – a to aj v noci.

Práve tento pocit istoty a nehy buduje jeho sebavedomie, sebaistotu a skutočnú samostatnosť, ktorá vychádza z absolútneho prijatia a rešpektovania potrieb.

 

Nevedia to povedať

Neviem s istotou povedať, či deti, ktoré sú možno úspešne prenesené do detskej izby na noc, nikdy nezažívali strach a osamotenosť – mnohé z nich to ešte povedať nevedia.

Či a ako ich toto obdobie poznačí, je otázka závisiaca tiež od povahy a zrelosti každého dieťaťa, avšak z rozhovorov so psychosomatičkou toto odsunutie do inej izby vo väčšine prípadov skôr dieťaťu ubližuje, ako pomáha.

Čo teda urobiť?

Dať dieťaťu čas. Dať mu pocítiť, že rozumiete a chápete jeho potrebu byť aj v noci s vami. Buďte trpezliví, možno budete prekvapení, ako pri takomto prístupe vaše dieťa dospeje k samostatnému spánku podstatne skôr, ako pri experimentovaní, koľko centimetrov či metrov od seba ho môžete v noci mať.

(Ako vyplýva z diskusie o spaní detí, tieto experimenty vám narušia spánok ešte viac – lebo musíte aj vstávať, chodiť za ním, pokúšať sa vyjdnávať, uspávať ho, tíšiť – a často aj tak skončí zas u vás v posteli).

 

Z praxe Ligy pár páru som sa dozvedela (a od tretieho dieťaťa úspešne praktizovala) o systéme spoločnej spálne a spojených postelí, ktorý sa vo veľkom praktizuje v Amerike.  (Dokonca až tak, že niektoré spálne vraj pripomínajú rozprávku o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch … )

Ak máte teda pocit, že sa potrebujete vyspať a vaše dieťa potrebuje byť pri vás – stačí urobiť jednoduchú vec. Lacnejšia je odmontovať jednu bočnú stenu postieľky a prisunúť ju k manželskej posteli, ak je dieťa už väčšie, tak treba len jeho posteľ prisunúť k vašej.

Má to nesporné výhody:

dieťa je pri vás a nie pri vás. Ak sa v noci zobudí, často mu stačí cítiť vaše pohladenie alebo hlas, zacítiť vašu vôňu, či počuť vaše dýchanie – a spokojne spí ďalej. To platí aj pri dojčených deťoch – nadojčený drobec sa spokojne od mamy odgúľa do svojho „pelechu“ a je aj vlk sýty, aj baran celý.

	Prečítajte si tiež: Uspávanie je investícia

Náš syn, pri ktorom som toto praktizovala, má dnes 10 rokov – a spáva pokojne sám vo svojej izbe od svojich troch rokov, kedy som ho odstavila . (Dovtedy o tom nechcel ani počuť).  Je pravda, že občas k nám „docestoval“ na nočnú expedíciu – čo robí aj jeho najmladší brácho – ale bolo a je to už iba dosnívanie nadránom, čo nie je žiadnou tragédiou pre nikoho z našej rodiny.

Zvážte teda spolu ako rodičia, čo je pre vás podstatné: spokojné dieťa a spokojní rodičia a perspektíva pokojného odlúčenia sa po dozrení (kedy sa mladý pánko či slečna sami budú dožadovať vlastného), alebo naďalej nervózne, nepokojné spanie, nespokojné dieťa…

Prvá alternatíva nebolí nikoho. Skúste.