Dole „bez“ (ako sme sa odplienkovali)

Počítam ich v ruke: dva, štyri, šesť, osem… Strkám ich do igelitky a chystám na komodu do predsiene. Už ich nepotrebujeme, budú ako rezerva v materskom centre, keby niektorému z malých „ušlo“.

Zabalila som posledné plienky. Ešte pred dvoma mesiacmi boli neodmysliteľnou súčasťou nášho každodenného života.

Niežeby som sa nesnažila mladému mužovi vysvetliť, že také úžasné dieťa ako on by už mohol s míňaním papiera zaveseného medzi nohami prestať. Ale, nejako nám to nedochádzalo.

Molodec plynulo rozpráva, na svoj vek veľmi čisto, čo je pri štyroch logopedických deťoch odmena zhora. Je samostatný, naje sa, osprchuje, s obliekaním to ide celkom fajn dopredu… Len to diaľkové ovládanie na čvirika sa nám kdesi stratilo.

Skúšali sme všetko –

nechať ho behať bez plienky nebol problém. Ale – že urobil mláčku, to sme zistili len tak, že zrazu chodil naširoko (a ani necekol, len oči divne zúžené) alebo sme rovno do tej nádielky stúpili…

Nepomohlo ani chodenie bez všetkého, ani pravidelné intervaly, kedy som ho strčila na nočník a čakala ako puk na cvrlikanie vody. Sám nešiel a nešiel.

Čas tretích narodenín sa blížil, boli sme zapísaní do škôlky, a ja som mala obavy, čo bude tam. A keď zlyhala aj metodika cvičenia u starkej, ktorá zatiaľ úspešne „odplienkovala“ niekoľko vnúčat, bolo mi nanič.

Nakoniec som rezolútne vyhlásila:

„Milý môj, toto sú všetky plienky, ktoré máš. Ja viac nekúpim. Ty si veľký chlap a ja to už nechcem vidieť, aby si cikal do nich.“

Pozrel na mňa spýtavo, po troške váhania pokýval hlavou. A o pár minút sa… pocikal. A znovu: záchod – tam už bežal sám, keď zistil, že je mokrý a pokus vytlačiť von z mechúra niečo, čo už tam zväčša nebolo.

„Šimon,“ vravím celá zničená, „ako môžeme ísť do škôlky, keď sa pocikávaš?“

Milujem detskú logiku, to fakt.

Moje dieťa na mňa uprelo svoje modré okále a obesené na záchode (nočník a redukciu už po čase odmietal) mi vážne oznámil: „Ale tam sú záchodíky, videl som… budem chodiť tam.“

„Dieťa, a tu nemáme záchod?“ Namietla som.

Opäť čisté oči: „Tam sú detičkovské, vieš?“

No viem. A vedela som, že mu to musím do tej kalerábovne nejako natlačiť. A tak sme každý úspech vyspievali do neba a každý neúspech duplikovali obavou, že nás do škôlky nevezmú – a to sa tam neuveriteľne tešil.

Jedného večera mi tvrdohlavo oznámil, že on plienku na noc nechce. Mal zrovna za sebou „mláčkovací“ deň, a tak mi predstava ďalšej mláky ráno v posteli nerobila dobre. Ale Šimon neustúpil a tak som mu plienku nedala s tým, že mu ju dám neskôr, keď zaspí.

Zabudla som na to.

Večer som odpadla od únavy a prebrala som sa o pol piatej ráno, keď ma môj synátor ťahal za rukáv a mne hneď zaplo: cikať!

No a potom to šlo pekne za sebou… vydržal bez plienky vonku, i keď som ho musela dať pre istotu cikať ja. Potom sme prestali plienky používať v aute, na návštevách, v kostole – všade tam, kde sa dalo nejakým spôsobom ísť vycikať.  Ale doma pri hre sa mi zabudol znova a znova.

Nastúpil deň „D“, šli sme do vytúženej škôlky a ja som mu vážne zduplikovala, že sa nesmie pocikať. Učiteľke som sa priznala, že je v zácviku, aby ho preventívne dala. Ale tie detské záchodíky v škôlke majú v sebe nejaké čaro. Moje dieťa chodilo domov suché a aj doma chodí na záchod samo. Takže – máme to za sebou. Sme bez.

(27 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...