Prečo sa bábätko nedá rozmaznať láskou?

Keď sa vám narodí bábätko, ľúbite ho najviac na svete a zbožňujete chvíle, keď si ho priviniete do náručia.

To, samozrejme, neujde aspoň jednému „tradičnému“ členovi rodiny, ktorý vás nevyhnutne musí upozorniť na to, že ak svoje dieťa budete brať na ruky príliš často, rozmaznáte ho!

Len ho nenavykni na ruky!

Našťastie, väčšina súčasných rodičov už na takéto rady nedá. A dobre robia, pretože aj výskumy potvrdzujú, že nič také ako príliš časté držanie na rukách či rozmaznávanie bábätka nosením, neexistuje.

Naopak, dotýkať sa dieťaťa je kľúčové pre jeho rozvoj, tvrdia odborníci.

Podľa výskumu, ktorý viedli v detskej nemocnici Nationwide v americkom Ohiu, predčasne narodené bábätká reagujú na dotyk druhých slabšie, nie však tie predčasniatka, ktorých rodičia klokankovali a držali v náručí veľmi často – tieto detičky mali na dotyk lepšiu odozvu.

Podľa doktorky Nathalie Maitre, ktorá výskum viedla, to vypovedá o tom, že dotýkať sa bábätiek a maznať sa s nimi má trvalý vplyv na vývoj mozgu, ich kognitívny rozvoj, komunikáciu aj neskoršie správanie v živote.

Myšlienka, že dieťa nosením na rukách „pokazíme,“ je stará desaťročia. Rodičovský inštinkt je predsa len silnejší, a tak sa toho nepridržiavame. Heslo súčasných rodičov by mohlo byť skôr: nosím svoje dieťa toľko, koľko len vládzem alebo toľko, koľko sa mu žiada a nikdy to nie je príliš dlho.

A že sa malé bábätká potom nechcú dať položiť?

Samozrejme! Veď boli v brušku deväť mesiacov, aj ich inštinkt velí, že najlepšie je im vtedy, keď sa dotýkajú mamy. Čo iné ich môže upokojiť lepšie, ako mamina vôňa, mamin hlas, mamine náručie a dôverne známy tlkot maminho srdca. Dávame im pocit lásky a istoty.

Sú pri nás šťastnejšie a menej plačú. A oveľa rýchlejšie zaspia, nedbali by na nás prespať celé hodiny, nie je tak?

Ale naozaj nebude rozmaznané?

Bábätká nechcú od nás niečo, čo iba chcú a nepotrebujú. Keď plačú – lebo iný jazyk nepoužívajú – upozorňujú nás len na to, čo potrebujú, či sú hladné, mokré, unavené, osamelé alebo nešťastné. Plačom nás prosia, aby sme reagovali na ich potreby, nie na ich rozmary.

Až neskôr, keď sfúknu prvú sviečku na torte, môžeme očakávať prvé „ale ja chcem,“ no dovtedy v plači bábätka nemusíme hľadať žiaden kalkul, žiadnu obavu, že ich rozmaznáme. Vždy musíme reagovať na ich plač, lebo nás v tej chvíli naozaj potrebujú.

Ak odpovedáme na ich plač, vytvárame si s deťmi silné citové puto a dávame im pocit, že svet je bezpečné miesto, kde si môžu byť celkom istí našou bezpodmienečnou láskou.