Ako rôzne nám deti hovoria „bojím sa, mám úzkosť“

Úzkosť a strach sú emócie, ktoré nás sprevádzajú celým našim životom. Každý z nás má skúsenosť s týmito intenzívnymi pocitmi, ktoré sú normálne a priam vítané, ak hrozí nebezpečenstvo, ale v prípade, že sa stanú súčasťou každodenného života, stávajú sa prekážkou.

Je strach normálny?

Pozitívne sú tieto emócie vtedy, ak sú pre nás zrozumiteľné a vieme ich zvládať. Ak sa však stanú nezvládnuteľným utrpením, môžu viesť až k vážnym zdravotným problémom.

Všetky sa deti sa niečoho boja a pre každé vývinové obdobie veku dieťaťa existujú isté typické strachy. Niektoré z týchto strachov sú akoby univerzálne a objavujú sa od nepamäti. Napríklad strach z cudzích ľudí, strach z tmy, zo zvierat, z lekárskeho ošetrenia, či strach z tzv. situačnej výzvy (strach z výšky alebo strach z pavúkov).

Všetky deti neprežijú všetky vyššie spomenuté. Záleží na temperamente dieťaťa, na rodičovskej výchove, či sa strach objaví alebo nie, či bude pretrvávať alebo rýchlo zmizne.

Kedy sa u dieťaťa objaví strach, či úzkosť

Známa česká psychologička Dana Krejčířová hovorí, že nie je úplne jasné, odkedy dieťa začína prežívať úzkosť a strach ako pocity odlišné od bolesti a celkovej nepohody.

Vymětal zase dopĺňa, že sú aj psychológovia, ktorí sa domnievajú, že ľudský jedinec sa prvýkrát s úzkosťou stretáva pri svojom narodení. Hovorí sa o pôrodnej traume, kedy oddelenie od matky môže byť sprevádzané úzkosťou.

Avšak znaky anticipačnej úzkosti sú zrejmé u väčšiny detí už v druhej polovici prvého roka života. Strach sa objavuje predovšetkým pri náhlych a prudkých zvukoch a pádoch. Deti vyjadrujú svoj strach silným plačom alebo reflexívnym šklbnutím.

Od ôsmeho mesiaca vyššie, dieťa začína protestovať, keď ho matka alebo iný opatrovateľ nechá osamote. Podľa Krejčířovej je táto separačná úzkosť súčasťou normálneho vývoja v dojčenskom a batoľacom veku a potom aj strach z cudzích ľudí, ktorý ustupuje okolo tretieho roku života.

Chcete si k téme prečítať viac? Separačná úzkosť u detí.

Ako sa prejavuje strach či úzkosť u detí

Nadmerná úzkosť sa u mladších detí prejavuje utlmením ich spontánnych prejavov, deti sa sťahujú, uzatvárajú do seba. Úzkostné deti sa javia ako pasívnejšie alebo naopak trpia výraznejším nepokojom, hyperaktivitou.

V detskom veku sa patologická úzkosť tiež často manifestuje poruchami jedla, poruchami spánku. Často sa tiež objavia návyky/zlozvyky, vďaka ktorým sa dieťa upokojuje a uvoľňuje. Patrí sem napr. cmúľanie palca, ohrýzanie nechtov, či vytrhávanie vlasov, pobehovanie, poposedávanie, u starších detí tiež odkladanie úloh, prejedanie sa, či naopak nechutenstvo.

Tieto prejavy dieťaťa však obvykle nie sú jeho okolím akceptované, dieťa je za ne karhané, či dokonca trestané, čí sa pôvodné pocity strachu ešte viac prehlbujú.

Deti nám nepovie, čoho sa bojí alebo z čoho má úzkosť

Deti svoj nepokoj, strach, úzkosť vyjadrujú telom alebo správaním. Niektorí zúria, kričia, plačú. Iné deti upadajú do choroby.

Menšie deti nemajú dostatočné „slovné“ vybavenie, aby vedeli pomenovať, čo sa s nimi deje, čoho sa boja. Tie by to rodičia vlastne mali učiť – pomenovávať emócie, ktoré zrejme prežúvajú.

Staršie deti sa niekedy boja „mať strach“ – výchovou sa dopracovali k presvedčeniu, že je to niečo, čo sa nepatrí, prípadne niečo, čo vyjadruje našu slabosť. To sú tie časté vety: „Prosím ťa, čoho by si sa bál?!“, „Veď už si veľká, nemôžeš tu robiť cirkus…“.

Ako rodičia by sme mali reagovať nielen na to, čo deti „manifestujú“, ako sa správajú. Mali by sme mať spustený nejaký program „na pozadí“ a rozmýšľať aj v kontexte strachu, či úzkostí našich detí.

Netvrdím, že vždy, keď s objaví u vás táto veta alebo toto správanie, prežíva vaše dieťa strach alebo je v úzkosti. Hovorím však, že takéto správanie môže znamenať aj strach, či úzkosť. A tie by sme mali našim deťom legitimizovať a mali by sme im pomôcť naučiť sa ich zvládať.

Vyžaduje to za A) našu akceptáciu a za B) – že my sami sme v našich strachoch doma a sme s nimi v zásade kamoši J

Ako teda deti môžu komunikovať svoj strach či úzkosť?

Správa sa inak, než je uňho/u nej bežné. Napr. dieťa, ktoré obvykle nezavrie ústa a stále niečo hovorí, je zrazu dlhšie potichu.

Som unavený/unavená. Chcem spať. Dieťa môže unikať do spánku, môže byť unavené pokusmi o zvládanie svojich strachov. Pozor, ak to dieťa hovorí pravidelne, napr. po návrate zo škôlky …

Bolí ma hlava. Bolí ma bruško. Najmä ráno pred odchodom do inštitúcie. Je jednoduchšie povedať, že je so mnou niečo v neporiadku fyzicky, než že sa bojím…

„Prepáč“. Zbystrite, ak sa vaše dieťa neustále za niečo ospravedlňuje.

„Môžeme ostať doma?“ Dieťa sa snaží takto vyhnúť istým ľuďom, miestam, situáciám – napr. hluku alebo miestu, kde sa necíti dobre.

„Neopúšťaj ma, nenechávaj ma tu.“ Hoci je to niekedy ťažké, rodičia by mali akceptovať, ak ich dieťa niekde nechce ostať bez nich. Môže u to privodiť naozaj veľké obavy o to, či ho majú dosť radi, či sa poň vrátia.

Deti sa boja rôznych vecí. Napr. aj lekárov, chorôb, živlov.

„Chcem ísť domov.“ Tiež častá veta u detí, ak sa niekde necítia bezpečne.

„Môžeš mi nechať na noc zasvietené svetlo?“ Deti sa často boja duchov, nepríjemných postáv z kreslených filmov alebo hier, ktoré hrajú na mobiloch … často sa tiež boja, že až sa zhasne svetlo, niekto do izby príde a ukradne ich. Svetlo je len zásterka …