Príbeh prvý

Bol krásny jesenný deň a v Karlovke hody. Vybrali sme sa s deťmi na kolotoče a pozrieť nejaké to hudobné vystúpenie, len tak sa pomotať v dave. Pri vystupovaní z auta a vyberaní kočíka a všetkých tých vecí, ktoré sú potrebné, keď sú deti malé, sa k nám dovalil spolužiak z výšky, že nás videl, ako parkujeme a ako sa máme a také tie bežné otázky, ktoré človek prehodí so známym, ktorého dlho nevidel. A ešte deti, to je téma! Tak začal, že má dve, syna a dcérku. Nuž a potom spustil: dcérka ho odmieta. Vraj čo má robiť. Vraj k nemu vôbec nechce ísť na ruky, keď ju chce zobrať do náručia, bráni sa, posiela ho preč dokonca z miestnosti, kde sa hrá, keď príde domov… Opýtala som sa, ako reaguje na takéto správanie dcérky. Opovedal, že sa stiahol. Jednoducho na jej pišťanie naozaj odíde z izby. Na ruky ju neberie a je voči nej pasívny. Veď keď ho dieťa nechce… Tak zakončil a mne ho bolo ľúto. Musí predsa byť nejaké riešenie takejto situácie!

Príbeh druhý 

Nedávno boli u nás známi, ktorí doviezli manžela z jednej služobky. Zastavili sa na chvíľku, len tak na koláč a čaj. Doma ich čakal dvojročný synček. Keď náš najmenší zbadal, že sa tatinko vrátil domov, hneď sa začal naňho vešať a dvíhal ručičky, trhal ho za nohavice, až kým ho nezobral na ruky. Vtedy sme sa dozvedeli, že synček našich kamarátov – podobne ako dcérka môjho spolužiaka – jednoducho otca odmieta.

Príbeh tretí 

Podobný prípad sme mali v rodine, švagrinina dcérka tiež nechcela byť so švagrom, keď mala asi 2 – 3 roky. Potom to prešlo, ale pamätám si, že bol z toho dosť frustrovaný, nesnažil sa jej nakoniec ani priblížiť, ani sa s ňou nechcel pohrať, lebo ho deptalo, že ho nechce a posiela stále preč, dokonca plače, keď on prejaví snahu o zblíženie. A to švagor, na rozdiel od nás, Slovákov, čo sa naháňame v robote do siedmej večer, žije v Španielsku, má veľmi dobré miesto a chodí z práce najneskôr okolo štvrtej, takže odpadá teória, že bol s dcérou málo…

Otázky 

Hoci ja túto skúsenosť nemám, aj naše deti si vždy vyberajú na isté činnosti buď mňa alebo manžela. Vedia, že futbal sa hrá lepšie s ním a modeluje sa lepšie so mnou… Ale to je, myslím, iná situácia.

Tak sa teda pýtam: V čom spočíva problém tých troch opísaných rodín? Ako ho môžu vyriešiť? Treba počkať, kým dieťa z toho „vyrastie“? Alebo je možné nejako si ho získať? Kedy sa situácia zlepší? Môže napomôcť druhý rodič? A je ten “odmietaný” nejakým spôsobom vinníkom, že je tomu tak, alebo je to len jednoducho obdobie v živote dieťaťa?

Napíšte nám!

Máte podobnú skúsenosť? Napíšte mi, prosím, ako ste situáciu vyriešili vy. Poraďme si navzájom! Ja sa zatiaľ opýtam na riešenie aj detskej psychologičky. Možno publikovaním odpovedí na položené otázky pomôžeme rodinám, ktoré podobná situácia ešte len čaká…

Vaše odpovede čakám TU.

Ilustračné foto: www.sxc.hu