Najväčšie chyby v prvom roku života dieťaťa

Prečo sa bojíme špecialistov?

Rozvoj psychomotoriky a senzoriky sa začína už počas tehotenstva a pokračuje okamžite po narodení. To, ako rodič s dieťaťom zaobchádza v prvých mesiacoch, má obrovský vplyv na jeho pohyb, emócie aj učenie.

Napriek tomu až 80 % rodičov nikdy nevyhľadá odborníka. Len 20 % si zavolá na pomoc špecialistu – väčšinou až vtedy, keď sú vyčerpaní alebo keď dieťa prejavuje viditeľné problémy.

Prečo?

• boja sa, že budú súdení,
• myslia si, že „by to mali zvládnuť sami“,
• nemajú predstavu, čo všetko môžu konzultácie priniesť,
• alebo sa obávajú financií a investícií do odborníka.

V dnešnej modernej dobe rodičia často investujú do materiálneho vybavenia – lehátka, chodítka, hračky – ktoré môže vývoj dieťaťa dokonca poškodiť. Najlepšia investícia je do vedomostí rodičov a možnosti investovať do vzdelania a podpory rozvoja dieťaťa. To je základ, ktorý zaručí, že dieťa dostane kvalitný štart do života.

Prečo sú prvé rozhodnutia rodičov také dôležité?

Prvý rok života dieťaťa je obdobím, keď sa vytvárajú základy pre celý jeho ďalší vývin – pohybový, zmyslový, kognitívny aj emočný. Dieťa nerastie „po kúskoch“, ale ako celok. Keď podporujeme jeho telo, prirodzene tým podporujeme aj jeho myseľ a naopak.

Psychomotorika je mostom medzi pohybom a vnútorným prežívaním.

• Taktilný systém (hmat a dotyk) prináša dieťaťu istotu a bezpečie.
• Vestibulárny systém (rovnováha) učí telo stabilite a orientácii v priestore.
• Proprioceptívny systém (vnímanie vlastného tela) dáva dieťaťu pocit, že „pozná samo seba“.

Tieto tri piliere sa prelínajú a tvoria základ pre učenie, reč, myslenie, ale aj pre to, ako dieťa neskôr zvláda emócie a vzťahy. Každé rodičovské rozhodnutie – či už ide o polohu, v ktorej dieťa trávi čas, alebo o spôsob, akým s ním komunikujeme – sa dotýka všetkých týchto systémov naraz.

„Malé kroky každodennosti sú tehličkami veľkých základov budúcnosti.“

*8 Najväčších chýb v prvom roku života dieťaťa

1. Nevyhľadať odbornú pomoc včas

• Chyba: rodič sa spolieha len na seba alebo na rady známych.
• Dopad: oneskorené riešenie môže oslabiť koordináciu viacerých systémov – dieťa zaostáva v psychomotorickom vývine, čo ovplyvní aj jeho istotu v pohybe a vnímaní vlastného tela.
• Príklad: mamička si všimne, že jej 6-mesačné dieťa sa ešte neotáča. Povie si: „Každé dieťa má svoj čas.“ Až o pár mesiacov sa ukáže, že problém by bol riešiteľný jednoduchým cvičením.
• Riešenie: Nebáť sa obrátiť na odborníka – terapeut je sprievodca, ktorý ukáže malé kroky s veľkým efektom.

2. Dieťa stále leží na chrbte

• Chyba: bábätko trávi čas len na chrbte.
• Dopad: slabý rozvoj brušných svalov (propriocepcia), oneskorené dvíhanie hlavy a rovnováha (vestibulárny systém), menšia stimulácia hmatu (taktilný systém).
• Príklad: rodičia sa boja polohy na brušku, lebo dieťa pri tom plače. Vyhýbajú sa jej a dieťa neskôr nevie poriadne dvíhať hlavičku ani sa pretáčať.
• Riešenie: Začínať krátkymi chvíľkami na brušku každý deň, aj len pár sekúnd, a postupne čas predlžovať.

3. Používanie „pomôcok“ (lehátka, chodítka, hopsadlá)

• Chyba: dieťa trávi veľa času v zariadeniach, ktoré ho držia v neprirodzenej polohe.
• Dopad: preskakovanie vývinových fáz oslabuje proprioceptívny systém (svaly trupu, posturálna kontrola) a narúša vestibulárnu rovnováhu, čo sa neskôr prejaví na chôdzi.
• Príklad: rodičia dávajú 8-mesačné dieťa denne do chodítka, „lebo už chce behať“. O pár mesiacov má dieťa oslabené bruško a nesprávne našľapuje.
• Riešenie: Dopriať dieťaťu voľný pohyb na zemi – deka je najlepšia „pomôcka“.

4. Hračky namiesto ľudskej tváre

• Chyba: rodičia dávajú hračky namiesto očného kontaktu a komunikácie.
• Dopad: oslabený taktilný a proprioceptívny systém (dieťa sa menej učí cez dotyk tváre, blízkosť tela), slabší sociálny a emočný vývin – dieťa nevie dobre čítať mimiku a reagovať na emócie.
• Príklad: plačúce dieťa dostane do ruky pískaciu hračku, aby bolo ticho. Chýba mu však najdôležitejšie – úsmev a hlas rodiča.
• Riešenie: Častejšie hovoriť s dieťaťom zblízka, usmievať sa, používať mimiku a pokojný hlas.

5. Nerešpektovanie prirodzeného rytmu dieťaťa

• Chyba: program rodiny je nad potreby dieťaťa, alebo chýba akákoľvek rutina.
• Dopad: dieťa je preťažené alebo dezorientované, čo narúša vestibulárnu stabilitu a propriocepčné vnímanie tela. Výsledkom sú problémy so spánkom, jedením a väčšia podráždenosť.
• Príklad: rodičia vezmú unavené dieťa na večernú oslavu. Na druhý deň je nepokojné a ťažšie sa prispôsobuje dennému režimu.
• Riešenie: Vytvoriť jemný denný rytmus, ktorý dieťaťu prináša istotu a stabilitu.

6. Nesledovanie vývinových míľnikov

• Chyba: rodičia nechajú vývoj „len tak“, bez úpravy prostredia.
• Dopad: dieťa preskakuje fázy, ktoré sú dôležité pre posilnenie propriocepcie (napr. lozenie) a pre vestibulárny systém (rotácie, rovnováha). To môže oslabiť stabilitu tela a neskoršie učenie.
• Príklad: dieťa sa v 7 mesiacoch postaví pri nábytku. Rodičia to podporujú, namiesto toho, aby mu umožnili loziť a budovať silu.
• Riešenie: Podporovať každú fázu vývoja a dať dieťaťu čas ju zvládnuť – neskákať na „ďalší krok“.

7. Predčasné posadzovanie a vodenie za ruky

• Chyba: rodičia posadzujú alebo učia dieťa chodiť držaním za ruky.
• Dopad: preťažená chrbtica a oslabené brušné svaly (propriocepcia), narušená rovnováha (vestibulárny systém), nesprávne návyky v pohybe.
• Príklad: otecko s radosťou vedie 9-mesačného syna za ruky, aby ukázal rodine, že „už chodí“. Syn pritom ešte nemá zvládnutý základ – lozenie a vstávanie.
• Riešenie: Nechať dieťa, aby sa samo posadilo a samo postavilo – až keď je na to pripravené.

8. Nadmerná kontrola a „nechať dieťa vyplakať sa“

• Chyba: rodičia buď robia všetko za dieťa, alebo ho nechajú vyplakať.
• Dopad: narušená propriocepcia (dieťa menej skúša vlastné pohyby), slabšia samostatnosť a motivácia, strata pocitu bezpečia, čo ovplyvňuje aj taktilný systém (dotyk ako istota).
• Príklad: dieťa sa snaží dočiahnuť na hračku, ale rodič mu ju podá, „aby sa netrápilo“. Alebo večer plače v postieľke a po čase zaspí – nie preto, že sa upokojilo, ale preto, že vzdalo snahu volať rodiča.
• Riešenie: Povzbudiť dieťa k vlastnej aktivite, ale zároveň mu zostať nablízku – aby cítilo istotu a bezpečie.

Najväčšia chyba rodičovstva nie je v tom, že všetko nevieme. To je prirodzené. Skutočná chyba je báť sa opýtať, hľadať odpovede a prijať pomoc.
Odborník nie je sudcom, ktorý hodnotí, ale sprievodcom, ktorý môže priniesť pokoj, porozumenie a istotu v tom, čo je pre dieťa dôležité.

Deti nepotrebujú dokonalých rodičov, ale rodičov, ktorí sa učia, rastú a vnímajú ich potreby. Vedomosti o rodičovstve nie sú luxusom – sú darom, ktorý dieťaťu dávame každý deň.

„Deti sa nestanú tým, čo hovoríme, ale tým, čo z nás vyžaruje.“ – citát pripomínajúci, že najcennejšie je naše porozumenie a prítomnosť.

Investovať do poznania a rozvoja vzťahu s dieťaťom je viac než len rozhodnutie – je to cesta, ktorá obohacuje celú rodinu.

(4 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...