Dieťa leží na podlahe, odušu plače a bije päsťami do zeme. Prinajlepšom. Niekedy sa ujde aj rodičovi. A čo sa stalo? Mama prvá spláchla záchod. Podala zlú lyžičku. Nedovolila mať na obed piesok z pieskoviska. Nechcela kúpiť lízatko v obchode…
Aj toto sú situácie, ktoré zažívame s deťmi. Najmä vo veku, keď objavujú svoju identitu a spoznávajú hranice. Hovoríme o období vzdoru – ťažkom, pritom tak potrebnom a pre ich vývoj mozgu dôležitom období.
Mnohokrát je ťažké takéto situácie zvládnuť bez veľkých emócií. Na oboch stranách – pre nás rodičov, ale aj pre samotné deti. Niekedy máme ako rodičia pocit, že toto obdobie trvá už pridlho a nikdy neskončí. Dobrá správa je, že skončí.
V tomto období sa deti zvyknú hádzať o zem a prejavovať sa hnevlivejšie, je to však primerané fungovaniu mozgu dieťaťa a nezrelosti jeho nervovej sústavy. Aby sme toto obdobie vedeli dobre zvládnuť, môže byť pre nás, rodičov, nápomocné vedieť, čo sa ,,v hlave dieťaťa deje”.
Ako funguje detský mozog?
Informácie zo všetkých zmyslov putujú mozgom človeka cez jednotlivé jeho časti, od najnižšej úrovne mozgu – mozgový kmeň až po jeho najvyššiu úroveň – mozgovú kôru. V dospelom mozgu jednotlivé časti navzájom komunikujú, vo vzájomnej interakcii situáciu vyhodnocujú, čo nám umožňuje reagovať pokojne a zrelo.
Detský mozog sa však ešte len vyvíja a je nezrelý. Dieťa reaguje na základe nižších častí mozgu, teda laicky môžeme povedať viac „pudovo“. Je za to zodpovedná najmä amygdala, ktorá je v detstve veľmi reaktívna. Je akousi „policajnou stanicou/strážcom“ a vyhodnocuje či sme v bezpečí alebo nie, čo je nevyhnutné pre prežitie. Vďaka amygdale sa mozog a jeho predná mozgová kôra počas detstva učí, čo je a čo nie je nebezpečné aj aký to má emocionálny význam. Postupne sa spojenie medzi amygdalou a mozgovou kôrou upevňuje a dieťa sa postupne učí, ako sa upokojiť.
Mozog úplne dozrieva až v 25 roku života a je schopný na základe skúseností, ktoré nazbieral, zhodnotiť situáciu z rôznych aspektov (morálnych, sociálnych, zvažujúc mieru nebezpečia…) a na základe ich spájania a vyhodnotenia reagovať „zrelšie“. To znamená, že keď niečo, čo veľmi chceme, nedostaneme, nezačneme sa hádzať o zem či hrýzť toho, ktorý nám to „mal dať“. My dospelí sme už totiž schopní zapájať aj najvyššie časti mozgu zodpovedné za myslenie, hodnoty, kreativitu, jazyk či vnímanie času. A najmä sú v našom mozgu jednotlivé časti schopné spolu komunikovať. Súčasne už máme vybudované mechanizmy, ktoré nám pomôžu sa v náročnej situácii vyregulovať.
Dieťa to však samé nedokáže. Reguluje sa v interakcií (so svojím) dospelým. Dieťa nám svojím správaním dáva vedieť, že si so situáciou nevie poradiť sám, že mu nie je dobre a že potrebuje našu pomoc. Preto je tak dôležité, snažiť sa zachovať v týchto situáciách pokoj a byť svojmu dieťaťu oporou, byť s ním. Učíme tak dieťa, ako sa upokojiť a robíme tak dôležitú vec pre zrelosť jeho mozgu.
Ako môže prebiehať obdobie vzdoru u prijatých detí a detí s traumatickými skúsenosťami?
Sú však aj deti, ktorých obdobie vzdoru prebieha netradične.Deti, ktoré môžu mať toto obdobie oneskorené.
Alebo si ho ani mať „nedovolia“, pretože nemajú na to vytvorené bezpečné prostredie a vzťahy.
Či naopak ich „vzdorové“ prejavy sú ešte výraznejšie, pretože sa na základe zlých skúseností z detstva zintenzívňuje reakcia ich amygdaly.
U detí s traumatickými skúsenosťami je však táto časť mozgu v neustálej pohotovosti, čo môže mať za následok prehnané reakcie na bežné situácie. A samozrejme, o to viac na situácie, ktoré sú v tomto veku náročné aj pre deti bez traumatických zážitkov.
Aj preto je tu Návrat. Naši psychológovia, sociálni pracovníci a špeciálni pedagógovia hľadajú spolu s rodičmi a deťmi odpoveď na otázku prečosa dieťa správa ako sa správa. Upriamujú pozornosť z hodnotenia toho aké je dieťa a ako zle sa správa na to, čo sa za jeho spravím skrýva. Pretože, len keď porozumieme, vieme naozaj pomôcť a prostredníctvom odbornej podpory a terapie rodinných vzťahov liečiť pravé dôvody jeho prejavov.
Zo zlého chlapca a bitkára sa teda môže stať chlapec, ktorý len nevie, ako sa upokojiť a potrebuje podporný prístup, blízkosť a pochopenie. Z tichého a ustráchaného dievčaťa zase dievča, ktoré potrebuje povzbudenie a mať pri sebe niekoho, kto mu verí a je tu preňho. A súčasne si môžeme všetci zainteresovaní uvedomiť, že tieto deti a situácie, ktoré s nimi prežívame, nám všetkým dávajú príležitosť niečo sa naučiť. Naše deti sa učia, ako sa správať v dospelosti, keď si budú tvoriť vlastné vzťahy s ľuďmi i so svojimi deťmi. Nás dospelých to učí, ako vidieť viac do hĺbky a kým vlastne sme.
Keď teda nabudúce uvidíme zúrivé dieťa v autobuse alebo dieťa, ktoré chce pästičkovať svoju mamu, lebo nedostalo čo chcelo či budeme tou mamou my samy, skúsme vidieť viac. Vidieť deti, ktoré majú právo rásť. Vidieť situácie, ktoré sú príležitosťou, ako lepšie dieťa pochopiť a ako si s ním posilniť vzťah. Príležitosťou učiť sa, že je v poriadku hnevať sa, byť smutný, mať emócie. Ale spolu sa budeme učiť, ako s nimi pracovať, ako emócie vhodnejšie vyjadrovať a vypúšťať von a možno aj to, ako ich spolu liečiť. A spolu sa budeme učiť sa hraniciam, ktoré deti potrebujú vnímať vo svete, ale aj vo vzťahu k nám.
Ivana Bizoňová
PR a Fundraising Návrat, o.z.