Keď sa staršej generácie opýtate, prečo dieťa plače, vymenuje vám okamžite túto triádu: lebo je bábätko smädné, hladné alebo mokré. Zároveň čerstvých rodičov vehementne vystríha pred tým, aby si dieťa nerozmaznali nosením na rukách alebo spaním v spoločnej posteli. Len nech si nezvykne!
Málokedy vám povedia, že bábätko potrebuje maminu blízkosť, od ktorej si sľubuje bezpečie a ochranu. Nie sú totiž dostatočne citliví. Preto potreby bábätka zúžili len na plné bruško a čistú plienku.
V článku sa dočítate:
Prečo nenachávať bábätko vyplakať?
Čo spôsobuje dieťaťu toto zaobchádzanie?
Aké následky možno pozorovať v dospelosti?
Bábätko neplače len od hladu
Citlivá mama vníma signály dieťaťa a správne ich interpretuje. Ak plače, nie je to len preto, že „musí“ byť hladné (častá podotázka rodinných príslušníkov: máš dosť mlieka?) Bábätko nemá len fyziologické potreby, ako je hlad, smäd, regulácia teploty a podobne, ale aj emocionálne, potrebuje svoju mamu alebo inú vzťahovú osobu, aby bolo spokojné.
Bábätko môže jednoducho hľadať maminu blízkosť a fyzický kontakt, a preto plakať. Maminu blízkosť vyhľadáva dieťatko najmä vtedy, keď zažíva strach, a to napríklad, keď sa cíti od mamy odlúčené, prežíva neznáme situácie, trápi ho bolesť, malo príliš veľa podnetov alebo naopak, môže sa nudiť.
Môže ťa zaujímať aj: Neberte detský plač osobne. Nerobia vám to naschvál.
Nechaj ho vyplakať…
Nechať dieťa vyplakať nijako neprospieva správnemu vývinu jeho mozgu: frustrované dieťa, ktoré dlhú dobu panicky kričí, sa dostáva do stavu afektu, v ktorom ho zaplavujú pocity bezmocnosti až po pocit ohrozenia smrťou.
Jeho rozvíjajúca schopnosť sebaregulácie je silne poškodená alebo sa úplne stráca, čo je presný opak toho, čo by si niektorí sľubovali od „studeného“ odchovu.
Žiadna odolnosť sa totiž nekoná.
Pokiaľ dieťa v útlom veku zažívalo stres z toho, že o jeho potreby nebolo postarané (rodič na ne nereagoval citlivou starostlivosťou), môžu sa u neho vyvinúť tendencie k závislosti, či psychické poruchy.
To sa týka aj situácií, kedy rodič napríklad nereaguje na signály dieťaťa, ktorými oznamuje potrebu blízkosti, ochrany a bezpečia – keď namiesto telesného kontaktu, ktorý si dieťa pýta, odpovie napríklad tým, že mu ponúkne jedlo.
Dieťa sa tak učí, že pocit stresu je menší, ale jeho skutočná potreba nie je uspokojená. Zase plače a zase dostane len jedlo. Namiesto uspokojenia fyzickej potreby, kontaktu s matkou v jej náručí, je na ceste k vývinu poruchy príjmu potravy, pretože stále viac a viac priberá na váhe.
Závislostné správanie sa v priebehu rokov môže obrátiť aj k iným veciam, ktoré krátkodobo redukujú stres, napríklad do závislosti na videohrách, do workoholizmu, látkovej závislosti (alkohol, drogy), nutkavého nakupovania, či do vyhľadávania sexuálnych zážitkov bez vzťahov.
Podľa nemeckého psychiatra Karla Brischa, autora publikácie Poruchy vzťahovej väzby, ide o situáciu, kedy si človek hľadajúci vzťahovú väzbu rozvinul patologickú väzbu k substancii závislosti, ktorá predstavuje náhradu pravej vzťahovej osoby.
Aj v terapii sa táto forma poruchy vzťahovej väzby veľmi ťažko spracováva, pretože látka, na ktorej je osoba závislá, väčšinou zmierni bezprostredný stres rýchlejšie ako pravá vzťahová osoba, ktorá chýba, a títo ľudia majú tiež veľký strach odovzdať sa vzťahu založenému na väzbe.
Všetci máme okolo seba osoby, ktoré sú minimálne na hrane, pokiaľ ide o závislostné správanie. Mnoho z nich si môžeme predstaviť ako bábätká, na ktorých plač nikto nereagoval.
Buďme preto citliví voči plaču našich bábätiek. Len nech si zvyknú, že tu je niekto, kto na ich plač odpovedá. Kto sa snaží empaticky vycítiť, čo chce bábätko svojim plačom povedať. Je to extrémne dôležité. Ide o ich celý život!