Separačná úzkosť: Je v poriadku, že dieťa plače, keď od neho odchádzame.

Separačná úzkosť batoliat: nezávislosť vs. bezpečie

Vaše batoľa zvádza ostrý vnútorný boj – na jednej strane práve začalo dávať najavo svoju potrebu autonómie, túžbu po nezávislosti a chuť robiť si veci podľa seba. Preto neustále počujete vety ako “moje” alebo “Nie, ja to urobím!” Alebo “Ja sám!” Čo je veľmi zdravé a primerané veku.

Napriek tomu sa však dieťa ešte stále veľmi spolieha na svojho rodiča. Spolieha sa na pohodlie a bezpečnosť, ktorú mu poskytujeme. A tieto dve protichodné potreby batoliat – súčasne túžia po nezávislosti a súčasne túžia po pohodlí a bezpečí – sú dôvodom, prečo “prepnú” do módu, že sa na rodiča zavesia a nevedia sa odpútať, vysvetľuje Dr. Siggie.

Navyše, vaše batoľa je stále veľmi impulzívne, extrémne, iracionálne, a samozrejme, veľmi emotívne. Toto NIE sú charakterové chyby, pripomína odborníčka, ale jednoducho prirodzené vlastnosti malých detí, ktoré sú stále v procese rastu a vývoja.

Vaše batoľa okamžite reaguje, keď odídete – je to pre neho spúšťač, rozbuška, pretože ešte nedokáže ovládať svoje emócie, ani o tom ešte nedokáže zmysluplne uvažovať, či sa spoliehať na svoje predchádzajúce skúsenosti.

Plač je v skutočnosti dobrá vec

Je dôležité, hovorí Dr. Cohen, aby sme rozumeli, že to, že naše dieťa prežíva práve ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, je v skutočnosti dobrá vec. Je to znak zdravého, bezpečného pripútania. Spolieha sa na nás, na našu lásku a podporu, a to všetko mu chýba, keď sme preč. Samozrejme, že keď odchádzame, niektoré z týchto svojich pocitov aj vyjadrí. A je to v poriadku.

My, rodičia, by sme Mali vedieť a dôverovať, že nie je nič “zlé” na tom, keď dieťa plače, lebo ho opúšťame. Emócie dieťaťa nie sú niečo, čoho by sme sa mali báť alebo čomu by sme sa mali vyhýbať.

To, čo by sme však chceli dosiahnuť, myslí si Dr. Siggie, je rovnováha. Rovnováha, ktorú hľadáme je v tom, že síce je ok, aby dieťa prežívalo ťažšiu chvíľu, keď odchádzame, zároveň však chceme, aby sa z týchto svojich pocitov “zotavili” v rozumnom, primeranom čase. A ako vyzerá toto zotavenie?

Nerobte z odchodu drámu

Ak ideme do práce, do obchodu, kdekoľvek mimo domu, nechávame dieťa s niekým, koho poznajú a dôverujú mu. Napriek tomu je to pre nich ťažké.

Je v poriadku, aby deti naplno vyjadrili svoje pocity bez toho, aby sme ich zahanbovali alebo odsudzovali. Nie je ani našou úlohou, aby sme tieto pocity zastavili, či nejako naprávali.

To, čo by sme mali urobiť je, predovšetkým nerobiť z tejto situácie drámu, či paniku. Keď ideme preč, nech je to krátke, jednoduché a hlavne pokojné, radí Dr. Siggie a ako príklady uvádza:

“Teraz idem do obchodu. Ty zostaneš doma s dedkom. Vrátim sa neskôr.” Alebo: “Teraz je čas, aby som išla do pre. Budeš doma s X a uvidíme sa, keď sa vrátim.”

Uznajte pocity dieťaťa

“Možno ti budem chýbať, možno si teraz smutný a je ti do plaču, keď idem preč. Je v poriadku plakať. Aj ty mi budeš chýbať. Keď tu nebudem, dedko sa o teba postará. Objíme ťa, dá ti jesť, bude ťa držať za ruku, keď pôjdete na prechádzku. A potom… sa vrátim späť.”

Vyhnite sa sľubom, vyjednávaniu, prílišnému vysvetľovaniu. Nerobte z vášho návratu ani nejakú špeciálnu výhru, či cenu. Odíďte pokojne a i istotou bez toho, aby ste do toho pridávali akúkoľvek vašu vlastnú paniku alebo “drámu.”

Kľúčový je ďalší krok. To je to, čo sa deje u vás doma, keď odídete.

Podpora toho, kto je s vašim dieťaťom

Od osoby, ktorá má vaše dieťa na starosť počas vašej neprítomnosti, potrebuje dieťa uistenie, podporu a povzbudenie.

“Maminka/ocko sa vždy vráti. Teraz tu nie je, a to je pre teba ťažké. Si smutný a chýba ti. To je v poriadku. Viem, že aj ty jej/jemu chýbaš.”

Babka, či dedko môžu dieťaťu povedať:

“Vieš, kde je mama/ocko práve teraz? Poviem ti. Nastúpila do auta. Akej farby má mama auto? Presne tak, biele. Šoféruje. Myslíš si, že zatrúbila? Šoféruje a možno uvidí po ceste nejaké stromy. Iné autá. Čo ešte? A keď bude v práci hotová, kam pôjde? Áno, presne tak, domov.”

“Kým bude mama v obchode, kto sa o teba postará? Ja! Keď budeš smädný, dám ti vodu. Keď budeš smutný, môžem ťa objať. Čo sa môžeme zahrať, keď sa budeš cítiť trochu lepšie? Napríklad…”

Myšlienka, ktorú obsahuje citácia vyššie, je založená na tom, že zapájate zmysly batoliat a schopnosť vybaviť si spomienky. Používate jasný a priamy jazyk, dokonca humor. A predovšetkým, ste autentickí, hovorí Dr. Siggie.

Nesnažme sa zabrániť detským emóciám

Príklady, ktoré používa Dr. Siggie, nie sú o tom, že sa snažíme zabrániť, aby dieťa plakalo. Nesnažíme sa ho rozptyľovať, ani ho nechceme prinútiť, aby na svoje pocity zabudlo, či aby zabudlo na to, že mama, ocko odišli.

Robíte pre svoje dieťa TOTO:

Emocionálne podporujete svoje dieťa, kým zápasí, aby mohlo posilniť svoje zvládacie schopnosti a rozširujete jeho dôveru.

Pomáhate dieťaťu spracovať, čo sa deje, aké má z toho pocity, až kým tieto pocity prirodzene neprejdú samy od seba. Všetko pocity, aj tie “dobré”, aj tie “zlé” nakoniec pominú.

Dávate si čas a neponáhľate sa.

Dôverujete schopnosti svojho dieťaťa (a tiež svojej vlastnej) vyrovnať sa a budovať odolnosť.

Zdroj: Dr. Siggie Cohen

Prečítajte si aj:

Nebojte sa emócií dieťaťa pri nástupe do škôlky

(Žiadne hodnotenia)

Loading...