Už sedí?

Presne táto veta povedaná tak zvedavo do telefónu ma od mojej kamošky zneistila. Môj drobec už mal pol roka a presne v ten deň som onú otázku počula s takou istotou, že nemôžem povedať nie.

Ale ja som „nie“ povedala. Aj keď ma žralo, či som fakt dosť dobrá a starostlivá mama, keď ešte nič.

Zvyková hranica

Pravdou je, že hranica šiestich mesiacov sa minimálne v generácii našich mám – čo mám ja zafixované stále v pamäti z detských čias – viazala na klasické „tráky“ v kočíku, ktoré mali dopomôcť k sedeniu drobca. Nie každý to zvládol aj napriek tým trákom, ale jednoducho moment posadenia v tomto veku patril k nepísaným zákonom.

Tráky som nemala pri žiadnom zo svojich detí, ale podvedomý tlak na sedenie dieťaťa v šiestich mesiacoch kdesi u mňa bol. Pri prvých deťoch som tiež skúšala ako mnohé iné mamy podkladať vankúše a kadejako pomôcť fígľami k aspoň trochu vertikálnej polohe. Ako kdesi poznamenala jedna mama na fóre: nemôžem sa pozerať, ako furt leží, toto mu neurobím!

Vankúšové nadšenie ma ale čím ďalej, tým viac prechádzalo a nebolo na to ani veľmi veľa času, a pri tomto poslednom som sa jednoducho zaťala – vankúše nebudú!

Dopriať čas

Lenže ono je to so sedením – samostatným – rovnako, ako s chodením. Porovnajte dve svoje deti: začali vari chodiť na deň rovnako, a ešte k tomu rovnako jednoducho a dobre? Každý mal k tomu okamihu svoju cestu a tak je to aj so sedením.

Na zvládnutie tohto úžasného kroku je potrebné počítať s mnohými faktormi: minimálne s povahou, zdravotným stavom, svalovým tonusom, váhou a výškou dieťaťa, svoje zohráva aj motivácia, predovšetkým tá rodičovská, na ktorú treba tiež nejaký čas.

Najlepšie je, ak si jednoducho na čas prvého posadenia sa svojho drobčeka počkáme. To znamená, že akékoľvek napomáhanie nie je potrebné ani dobré ani zdravé.

Týka sa to rovnako tých nešťastných vankúšov, ako aj opierania do rohu postieľky, pridržiavania v sede jednou rukou alebo hocijako inak. Dokonca detskí lekári neodporúčajú ani sedenie na rodičovskom lone s dieťaťom opretým chrbátikom o maminu hruď.

Kontrolou, či dieťa skutočne vie dobre sedieť a či na to už má, je pohľad na jeho chrbticu. Ak je vystretá a dieťa nepadá do strán a nekymáca sa, jeho svaly sú pripravené na sedenie. V opačnom prípade hrozí, že pri takomto zhrbenom sedení nakrivo pomôžete malému „vyrobiť“ problémy s chrbticou do budúcnosti, ale aj teraz – aj malé dieťa môže bolieť chrbát a môže pre takúto bolesť nespať.

Pomoc zo zeme poležiačky

Pomoc dieťaťu pripraviť si dobre svalstvo na sedenie spočíva paradoxne v tom, že ho potrebujeme čím viac polohovať na brušku na zemi. Práve táto poloha, kedy je dieťa nútené namáhať chrbtové svalstvo, aby sa pozrelo hore, otočilo na bruško a späť, plazilo či štvornožkovalo, ho  najlepšie pripraví na samostatné sedenie.

Priťahovanie do sedu podaním rúk dieťaťu, aby ich uchopilo, môže byť jedným z cvičení. Ak vidíte, že dieťatko si priťahuje v ľahu na chrbátiku nohy k sebe, alebo sa pokúša dostať na kolienka „na štyri“ , tešte sa – sedenie je na dobrej ceste! Tieto aktivity pomáhajú dieťaťu dopracovať sa popri otáčaní k nadvihovaniu z boku a neskôr k polosedu, až k samostatnému posadeniu sa zo šikmého sedu.

Ak sa už aj váš drobček posadí, neriešte, či sedí tak, ako vy chcete: každé dieťa má svoj samostatný spôsob sedenia tak, ako to jemu vyhovuje čo do pohodlia a stability.

Rešpektujte jedinečnosť

Tak, ako aj v ostatných vývinových posunoch, tak aj v sedení platí, že každé dieťa má svoj čas, kedy čo zvládne a čo bude robiť. Neporovnávanie sa so susedovým Jankom a kamoškinou Aničkou v rovnakom veku je najlepšou cestou, ako ostať v pokoji a tešiť sa z pozorovania postupných krôčikov, ktorými sa dieťa dopracuje k posunu – teraz k samostatnému sedeniu. 

Potom sa aj vám stane, že s radosťou (a bez výčitiek svedomia či pocitu nedokonalej matky) napíšete sms onej zvedavej kamoške o dva mesiace neskôr – možno aj s fotkou: „Už!“

(9 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...