5 rád, ako viesť deti s láskou

Snažme sa pekne žiť

Môžeme deťom donekonečna hovoriť, vysvetľovať, omieľať to isté. Deti budú ignorovať naše slová, ale naše skutky majú pod drobnohľadom.

Sme pre nich vzorom správania, tak nech je hodný nasledovania. Parafrázujúc detského psychológa Ivana Štúra: stačí pekne žiť a deti sa k nám pridajú.  

S láskou vymedzme hranice, čo sa smie a čo sa nesmie.

Deti musia mať jasné mantinely, čo sa smie a čo nie. Ak dieťa rado kreslí po stenách, vysvetlime mu, prečo to nemôže robiť, ale neostaňme iba pri zákaze.

Vymedzme mu priestor, kde si môže kresliť – poskytnime mu veľa papiera alebo časť steny prekryme papierom. Hľadajme alternatívy „áno“ pre každé naše „nie.“

Učme ich, ako veci robiť správne.

Na deti netreba zakaždým vyťahovať varovný ukazovák: „Toto nesmieš, toto sa nerobí!“ Efektívnejšie je prejsť od slov k činom:  ak napríklad dieťa ťahá mačku za chvost, ukážme mu, ako zvieratko hladkať.

Namiesto striktného rozkazu, nech si dieťa umyje zuby, lepšie dokážeme dieťa primäť k spolupráci jednoducho tak, že mu dáme na výber: „Chceš si najskôr umyť zuby alebo oblečieme pyžamo?“

Niekedy je ľahšie prispôsobiť okolnosti, ako sa pokúšať meniť spôsoby dieťaťa. Ak napríklad vyťahuje zo šuflíkov nebezpečné kuchynské predmety, dajme bezpečnostné poistky na skrinky.

Netrvajme na dôslednosti za každú cenu

Hranice sú dobre nastavené vtedy, keď sú pevné, ale nie tvrdé. Ako rodičia by sme mali reagovať v rôznych životných situáciách pružne a nemali by sme sa báť dieťaťu ustúpiť.

Neznamená to, že sme slabí rodičia, keď povieme raz za čas dieťaťu: „Dnes za teba upracem tvoje hračky, keď si tak veľmi unavený.“ Výnimky predsa potvrdzujú pravidlo.

Dajme si time out. My, rodičia

Keď cítime, že situácia začína byť nad naše sily, radšej odíďme z miestnosti, zatvorme sa napríklad do kúpeľne na 2 minútky a predýchajme skôr, ako stratíme kontrolu a vybuchneme ako sopka.