Mám doma dvoch synov, úžasných, živých a talentovaných chlapcov s kopou nápadov. A čoskoro privítame do rodiny tretí poklad- dievčatko. Odkedy som v rodine ohlásila tú skvelú novinku, počúvam dookola jednu otázku: „Kedy dáš decká do škôlky?“
Moji chlapci majú štyria a dva roky. Som s nimi od ich narodenia, neustále. Okrem času, ktorý som strávila v pôrodnici, som bola so starším celé dni doma. Nikdy som ho neodložila, aby som si zašla ku kaderníčke, na nákupy a do kina.
Chodila s ním na výlety do prírody, na kurz plávania, do cukrárne, dokonca som ho mala v náručí, keď som štátnicovala. Už som nebola ja, boli sme my. Keď sa narodil druhý synček, náš spoločný program sa obmedzil. Brutálne.
Vybrať sa niekam len samy bez ocina? Trápenie. Mladší vyžadoval neustále dojčenie, nosenie v náručí, spával pri mne, starší mal zasa obdobie vzdoru, chcel sa hrať a potreboval ma na sto percent. Nemohli sme ísť na nákup, nemohli sme ísť nikam autom (mladší nedokázal sedieť v autosedačke) a každá prechádzka končila krikom a plačom.
Deti ma chceli, obe a celú. Paráda! Kamarátky ma utešovali, vraj starší pôjde do škôlky a bude to lepšie. Na zápis sme naozaj šli, a keď mal môj prvorodený tri roky, nastúpili sme do škôlky.
Vydržali sme… dva mesiace. A vtedy som si povedala dosť. Plakal on, ja, ráno vládla nervozita a v tom všetkom žil druhý syn. V tom nekonečnom kolotoči, ktorý trval osem týždňov, ale mne sa zdalo, že je to snáď rok.
Mala som dosť. Chcela som syna doma. Chcela som mať zasa ten náš obyčajný rodinný stres. Chcela som narýchlo dovárať obed, zabúdať vybrať opraté veci z práčky, chodiť na „výlety“ okolo bytovky, lebo ďalej sa nedostanem.
Škôlka nám nepomohla, preto sme s ňou skončili. A už nezačali.
Svoje deti milujem a chcem byť s nimi. Nie je to ľahké, nie je zadarmo. Byť mamou na plný úväzok, obetovať seba, svoj čas a neuľahčiť si nič škôlkou. Pretože nám škodí- mne, deťom, nášmu rodinnnému životu. Mnohým nie, a ja to chápem. Ale moje dôvody sú jasné.
Moji chlapci milujú slobodu.
Viem, že škôlka ponúka super možnosti- básničky, pesničky, tančeky, program. Ale moji chalani sú iní. Nechcú sa učiť Spadla hruška zelená či Maličká som. Nebaví ich to, aj keď to doma skúšame.
Ale milujú pohyb- behajú, naháňajú sa, lietajú po ihrisku. Zbožňujú čerstvý vzduch, skákanie po kalužiach, dážď aj vietor. Nevydržia vnútri viac, než je nutné.
Áno, chodíme von za každého počasia, aj keď sneží, či padajú traktory. A chalani sú tam sami sebou. Neberiem to ako povinnosť pani učiteľky, toto im môžem dať len ja.
Nenútim ich do socializácie.
Najväčšie plus škôlky- deti. Deti sem, deti tam, učiteľky a kopa nových tvárí. Môj mladší je napríklad veľmi ustráchaný. Nerád sa zoznamuje s novými ľuďmi. Na ihrisku behá za bratom, alebo za mnou.
Možno z toho vyrastie. Možno mu bude v živote stačiť pár ľudí. Netuším. Ale nebudem ho nútiť do niečoho, čo nechce. Rešpektujem, že momentálne potrebuje čerpať z rodinnej komunity, byť vo svojom malom svete.
Starší sa zoznamuje rád. Aj má príležitosť- spoznáva deti na ihrisku, chodíme na návštevu po celej rodine (na materskej na to máte čas), stretáva sa s predavačkami v obchode, ľuďmi na pošte, spoznáva pestovateľov na trhu.
Socializuje sa, ale prirodzene.
Vzdelávam deti- po svojom.
V škôlke sa učia deti nové veci. A skvelé. Ale to aj doma. Učíme sa farby, zvieratká, čísla. Jedno po druhom. Neplánujem si, čo budeme spoznávať zajtra. Proste ideme von a učím ich, čo vidíme.
Ukazujem im gaštany, kamienky, pozorujeme listy stromov. Niekedy to nejde. Niekedy celé mesiace riešim len bitky, hádky, plač a ich nechuť ráno sa obliecť. Ale verím, že aj tieto „zbytočné“ veci ich učia. Veď to patrí k životu.
Dávame si lásku.
Moje deti žijú obklopené láskou. Neustále sa objímame, rozprávame, držíme za ruky. Celý deň, každý deň. Nielen ráno, podvečer, cez víkendy.
Jasne, niektoré deti sa dobíjajú vzťahmi s inými deťmi. Milujú pani učiteľky a rodičia im stačia dve hodiny pred večerou. Ale moje deti bez mojej lásky nevydržia. A ja bez tej ich. Proste sa obklopujeme rodinnou pohodou neustále.
Učím ich, že rodina je základ, že súdržnosť je nadovšetko. Chcem, aby si vážili úlohu matky a otca, aby vedeli, kde je ich miesto v živote.
Nevravím, že je to ľahké
Keď som sa stala matkou, rozhodla som sa zostať doma. Byť „len“ učiteľkou, kuchárkou, ošetrovateľkou, detským psychológom, animátorkou. Vidím v tom zmysel. Plánujeme ešte deti, takže pohoda, všetko, čo sa naučím, uplatním. Mínusy toho, že moje deti nenastúpia do škôlky (a zrejme ani do školy) si uvedomujem veľmi dobre.
Nezarábam. Neprispievam do rozpočtu inak než výchovou, varením, upratovaním a vyrábaním lodičiek. Nie je to ľahké. V lete nás nečaká iná dovolenka než prechádzka parkom a kúpalisko. Väčšie dary kupujú iba starí rodičia. Neobjednávam domov pizzu, nechodíme sa lyžovať.
Manžel z toho neomdlieva nadšením. Niekedy to dokonca nechápe. Od rodiny a známych počúvam všeličo. Svoje miesto si denne obhajujem.
To, že deti sú stále doma, sa odráža na manželskom živote. Muž prichádza z práce o šiestej, keď sú deti už trochu nezvládnuteľné. Napriek tomu sa ma snaží podporovať, aj keď večer už len padne do postele a spí. Film, víno, romantika? Ani nepamätám.
Veríme však, že to, že sme sa vzdali výpomoci škôlky sa nám v budúcnosti vráti- a to v podobe spokojných, emocionálne zrelých detí, ktoré našu prácu v rodine ocenia. A sami budú túžiť založiť si rodinu a mať vlastné deti, dokonca jej dajú prednosť pred užívaním života. A to mi za to stojí.
Máte aj vy svoj názor, postoj, skúsenosť, s ktorou ste ochotní sa podeliť?
Napíšte nám. Radi uverejníme aj vašu skúsenosť.
(136 hlasov, priemerne: 3,00 z 5)
Loading...
Súťaž o 2 x Darčekovú sadu Citron a mäta od FROSCH
Hviezdoslavov Kubín 2025. Básničky a texty podľa ročníkov
60 aktivít pre deti na celý advent až do Vianoc
Úlohy pre deti do adventného kalendáru (42 nápadov)
Diktáty pre tretiakov - vybrané slová po „b“
20 básničiek pre Mikuláša
Hrajte o vstupenky do svetelneho parku Story of lights
Výhercovia súťaží 2024
Všeobecné podmienky súťaží
..mama’s gonna keep you right here under her wing, she won’t let you fly, but she might let you sing.. (Pink Floyd – Mother)
mamička si zvolila jasnú cestu – budem to mať ťažké, budem nepochopená, ale všetko to zvládnem a ustojím a budem “supermama”.. a budem sa môcť hockde pochváliť, čoho všetkého som sa vzdala a užívať si to ochkanie ako len to celé dávam.. je to moja životná misia.. budem detičkám milovaným nonstop za prdelkami a verte mi – neurobia bezo mňa ani krok – o to sa postarám! ..budeme si dávať nekonečnú lásku – oni mne, ja im a nikomu inému (nech by sa len opovážili – ja predsa bez ich lásky zahyniem a zariadim, aby aj oni bez tej mojej!) ..a oni vždy budú vedieť, kde je ich miesto – na maminom “vodítku”.. oni sú moja misia, moje celoživotné dielo a nedopustím, aby na ne čokoľvek okrem mňa malo akýkoľvek vplyv a dosah! prečo by mali zažiť v škôlke kolektív detí, ktoré sú rôznorodé, milšie aj menej milé, a stretávať sa s nimi denne a učiť sa interagovať a vychádzať, keď oni majú svoju tetu v samoobsluhe a kamarátov na ihrisku, od ktorých sa vždy dá ísť na iné ihrisko, a celú kopu ľudí stretajú pri rôznych aktivitách – tých milých ľudí, či nás vidia celých 5 minút, pousmievajú sa a idú preč a prídu ďalší.. a samozrejme rodinu majú! to asi deťom čo navštevujú škôlky nie je dopriate.. 😐
treba naviac deti naučiť, že sú strašne výnimočné! ..najvýnimočnejšie široko ďaleko – vysoko vysoko nad tými chúďatami, čo bľabocú kdesi v škôlke ‘pec nám spadla’.. a mamička im umožní naplno si to uvedomiť a nikdy tak hlboko neklesnúť.. veď mamička si ich nakoniec aj vzdelá lepšie, než nejaký súbor chudier v dákej škole! ..ochráni si ich pred akoukoľvek realitou a vytvorí im láskyplný svet podľa svojich predstáv a nepustí ich z neho… Of course mama’s gonna help build the wall..
zaujímalo by ma, či sa táto mamička stretla niekedy s pojmom “opičia láska” a či celkom chápe jeho význam a podstatu..
počítam, že si nahovára, že ona predsa za deti nerozhoduje, nefiltruje kamarátov a nelustruje čo robia, a iba plne rešpektuje ich indivudualitu a výnimočnosť..
avšak podľa textu to skôr vyzerá, že matka sa rozhodla byť “výlučným architektom duše svojho dieťaťa”.. naviac sa zdá, že uspokojuje prostredníctvom dieťa v prvom rade svoje potreby.. svoju materskú “rolu” berie ako poslanie, cez ktoré sa môže realizovať a dokazovať (sebe aj okoliu), že je jednoducho skvelá a nesmierne starostlivá matka, ktorá sa pre svoje dieťa bez váhania “obetuje”..
dopriala by som, hlavne tým deťom, aby sa v jej okolí našiel niekto, koho je schopná aspoň trochu si vážiť a rešpektovať a teda mal by aspoň malý predpoklad, že by jeho názor mohla vnímať, a že tento človek by jej trochu otvoril oči..
ak toto jej počítanie nechápe manžel a ona si ho denne obhajuje, tak dúfam, že je tam iskierka nádeje, na ‘prebudenie’..
ty brdoooo,tak tento komentar bol plny nenavisti..zasnem !
nepleťte sa, nebol tam ani kúštik nenávisti – to rozhodne v srdci nepestujem…
bol po formálnej stránke plný irónie, to hej.. ale predovšetkým bol na pozadí plný strachu.. strachu, kam niektoré veci smerujú…
(v poslednej dobe som videla, čítala, počúvala viacero rozhovorov so psychológmi, detskými psychológmi, kolíznymi opatrovníkmi.. jedno ich spájalo – rodičia nesmierne škodia svojim deťom, keď z nich robia “kráľov”, keď ich “ľúbia” “láskou” (niektorí sa neboja používať priam pojem pseudoláskou) bezmedzne-bezhraničnou.. dokonca sa vynára čím ďalej jasnejšie a jednoznačnejšie formulovaná myšlienka ‘doprajte deťom sklamanie – nič lepšie pre ne nemôžete urobiť’.. samozrejme objasnená, že pod sklamaním sa rozumie nedať mu vždy čo chce, nechať ho počkať na niečo a podobne, nie mu urobiť doživotnú traumu.. ale je to dosť hodné zamyslenia… naviac je človek denno-denne svedkom doslova súboja mamičiek, ktorá je lepšou matkou a lepšie obskakuje svoju ratolesť.. a nejaví sa to moc zdravé… 🙁 …)
Pekný pohľad z “druhej strany”. Ako keby ste o nás hovorili. Skoro. Naše deti nechodili do škôlky a nechodia ani do školy. Niet nad rodinnú pohodu, prirodzené učenie a prirodzenú socializáciu! A nebojte, Daniela, keď vaše deti vyrastú, možno si nájdete prácu z domu a do toho rodinného rozpočtu prispejete – tak, ako mnohé ďalšie mamičky ktoré sa spolu so svojimi partnermi rozhodli viesť deti inou cestou.