Čo si deti pamätajú z kostola?

Som si vedomá, že už len táto otázka by vyvolala – ak už sa tak nestalo – búrlivú diskusiu. Názory od toho, že malé deti je tam zbytočné vodiť, že je tam príliš veľa bacilov, že ničomu nerozumejú až po tie, ktoré hovoria o zmysle a o cieľavedomom prístupe rodičov, dôverne poznám. Napriek tomu si myslím, že je o čom hovoriť. Malé deti sa totiž učia skúsenosťou a podstatné veci vnímajú skôr pocitovo ako rozumovo – to však nie je žiadnou prekážkou na to, aby sa nezúčastňovali diania v kostole a necítili sa tam (možno napriek presvedčeniu mnohých ľudí) dobre. Pretože viera nie je ani tak vec rozumu (aj keď je dobré chápať základné veci), ako vec vzťahu, teda srdca – a vari toto malé deti nevedia?

Faktor č. 1

To, čo si taký malý drobec odnesie z kostola, závisí v prvom rade samozrejme od jeho veku, zrelosti a povahy, ale v neposlednej miere – ak nie v tesnom závese za týmto vymenovaným – stojí postoj rodičov. Pretože, či si to niekto uvedomuje alebo nie, prvý, koho dieťa sleduje aj z postoja viery, je práve otec a mama. Toto sledovanie sa netýka len tej hodiny v kostole, ale celého prístupu k viere, k Bohu, k praktickému prežívaniu, vyjadrovaniu, postojom v živote. Toto sú nosné veci, podľa ktorých sa formuje postoj dieťaťa aj v tejto tak diskutovanej téme. Ak vás teda dieťa sleduje v kostole, vidí vzor správania: kde si sadnete, či sa zapájate do spevu, modlitby a ako, aký výraz máte na tvári počas omše či obradov, či sa tam očividne cítite byť „doma“ alebo je dieťaťu jasné, že je to pre vás zvyk, nutnosť či dokonca otrava. V tomto duchu si svoj postoj zakóduje aj ono samo. Nemenej dôležitým bodom programu je rozobratie toho, čo dieťa v kostole videlo, cestou domov či doma malými otázkami od rodičov – a v mnohom budete prekvapení, čo všetko nielen videlo, ale aj počulo, aj keď ste mali pocit, že hádam ani nevie, čo sa tam deje.

Podčiarknuté, zhrnuté…

Dieťa vie vidieť, vnímať, vycítiť a pochopiť mnohé aj srdcom, cez pocity, a nepotrebuje na to ani „univerzitný“ rozum. Tak, ako „vie“, že ocko a mama sa majú radi aj bez filozofického zdôvodnenia – lebo to vidí a teší sa z toho, rovnako „vie“, že sa mu v kostole bude páčiť alebo nie… a veľa závisí od toho, čo tam vidí a čo tam zažije.  Tak, ako aj v ostatných veciach života sa dieťa totiž učí pozorovaním, postupným prijímaním obrazov, súvislostí a vzťahov, a až neskoršie k nim priraďuje – vzhľadom na svoj vývoj – aj fakty. Sú veci a okamihy týkajúce sa viery a Boha, ktoré sa dajú nabrať len v kostole – a je škoda nechávať dieťa doma až do času, „kedy tomu bude rozumieť“… Takže: napriek tomu, že je to náročnejšie – vďaka vrteniu a večným otázkam – vezmite ho zo sebou. Do pamäti sa mu totiž aj z kostola ukladá oveľa viac, ako si myslíte.