Demolátori

Keď sa bežný človek ovrabčí a romanticky si predstavuje svoje nežné, plaché, jemné ratolesti, pokojné spolunažívanie a happy end, vôbec nepoužíva reálne myslenie ani pri praktických veciach. Inak by si miesto ťažkých prachov vrazených do svojho „bydla“ doprial niečo inšie.

Skúsenosť je niekedy trpká škola, aspoň čo do liečby naivity, že naše deti budú oceňovať estetický, funkčný a iný rozmer zariadenia našej domácnosti.

Neboli sme iní

Aj keď sme nemali a nebudeme mať zlaté kľučky, diamantové splachovače a ani chladničku s LCD displeyom na ovládanie a zároveň na podávanie chladených nápojov. Predsa len istý štandard a predstavu o „útulnom hniezdočku“ sme mali v rámci našich možností – či nemožností – aj my.

Kým našetrené peniažky na presne vybranú obývačku nám tri dni pred jej kúpou nemilosrdne zrušila vybuchnutá rúra, zdedená po predchádzajúcich majiteľoch ako funkčná, o ostatné sa „zdarne“ postarali a starajú naše detváky.

Že vraj choroba malých?

Omyl. Tiež sme si to mysleli, keď sme na vystierkovanej stene pred x-rokmi objavili kľúčom vyrytý dom vo výške 1,5 metra. K „autorstvu“ sa vtedy prihlásil náš najstarší, u ktorého obdobie kresby trvalo presne tri mesiace, takže sme veľmi neverili. Ale iná varianta nebola. Pred mesiacom ale vyliezlo z jeho o rok a pol mladšej sestry, že onen „pamjatnik nerukatvornij“ urobila ona, Samka len nahovorila, aby sa za ňu obetoval. Vzhľadom na to, že sa nachádza na čelnej stene v predsieni, fakt k nemu dodnes „nezarosla narodnaja trapa“. Epochálnu rytinu nezakrylo ani x-supernáterov, ktoré vraj prekryjú všetko.

O pár rokov som v zúfalstve pri pohľade na opalcované steny maľovala detskú izbu do výšky dosahu detských rúk umývateľnou farbou. Tešila som sa, aké to je pekne zelené zladené. O tri dni neskôr nebolo. Náš technický typ naradovane vyskúšal, že na takúto stenu sa ideálne kreslí voskovkou Traktor. Bol taký veľký, aby si do neho mohol akurát 4-ročný krpec sadnúť. Skúste to dať dolu.

Horšie bolo – síce ani nie tak pre nás – keď si naše vrabce (t.j. vtedy 3 a 1 roční bráchovia) pomýlili odtokovú hadicu z práčky so sprchou… Nadšenie susedov vám asi nemusím deklarovať, hadica šla po následnej rekonštrukcii jadra do steny. Prečo moje deti majú pocit, že drevené úchytky na starožitnej komode sú ideálnou náhradou za skoby na cvičnej horolezeckej stene, neviem… zaujímavé, po trčiacich šróboch, ktoré nestíham zakrývať opätovne „stupačkami“, sa im trénovať výstupy nechce.

Z akých dôvodov sa vozia na kuchynských dvierkach zn. Koryna, netuším rovnako. Možno, že z nich časom vyrastú skúšobní technici kvality rovnako ako majú v Ikea, kde sa dá na sedačku x-krát sadnúť, aby vydržala. Možno, že by ušetrili elektrinu aj tam, ak by som im ponúkla moje detváky. Určite by ich to vyšlo lacnejšie aj so stravou, a mali by zároveň testovanie na ofľakovanie a opľúvanie poťahu, okopávanie a skákanie po tom, čo sa dá a garantujem im, že by po takomto živom teste museli zvýšiť úroveň kvality. Tuším zavolám na riaditeľstvo… možno z toho kvapne aj nejaký vedľajší príjem.

Útok nielen na city a estetiku

Kolaps ma berie, keď si sadajú na masívnu lavicu od poctivého stolára v kuchyni, ktorej pracovný sklon dávno nie je taký, aký má byť, ale pripomína skôr rozbitné vráta na maštali mojich starých rodičov. Predpovedám jej pri každom sadnutí môjho najstaršieho tak týždeň života, ale zrejme vôľa tej lavice je silnejšia, ako jej fyziologická konštrukcia. A propos, synátor má 14 rokov a vďaka nemu sme v lete boli 2 týždne bez umývadla v kúpelke, lebo sa pri obliekaní rozhodol povyskočiť a váha jeho 175 cm dopadla tam, kde nemala a vzala Porfix aj s umývadlom útokom. Čo na tom, že na druhý deň mala prísť znalkyňa kvôli hypotéke obzrieť byt? Nehovoriac o pracovnom stole, ktorý majú naše devy dávno vyrastené z dôb predškolských len toť rok – možno bol stavaný na statiku, lebo stojí statočne ako cínový vojačik, ale jeho dizajn napriek hrubým doskám neprežil tvorivé aktivity žiletkou, vreckovým nožíkom a špendlíkmi, ktoré naše dievčatá prevádzajú, o farbách, pekne sa v tých zárezoch vynímajúcich po kvalitnom pastele a akvarelkách, ani nehovoriac. Tuším som im predsa len mala kúpiť ponk. O nič lepšie na tom nie je stôl po tete Anne z doživotného sololitu v chlapčenskej izbe. Umakartové šufle neprežili nácvik schodového lezenia celej posádky námornej lode a tak prvý pohľad na stôl od dverí pripomína nanajvýš papuľu s vyrazenými zubami…

Mať závrat či nácvik flegmatizmu?

Pravidelné mravokárne kázne či pohoršené pohľady a vzdychy nad stavom nášho účtu z neprestávajúcich opráv, náprav, výmen a rekonštrukcií nemajú na morálku nášho osadenstva pod 15 rokov žiadny vplyv. Väčší vplyv na nich má fakt, že im pekne výšku škody zosobním v zatrhnutí toho, čo majú radi – tak ako tohto roku to nešťastné umývadlo… suché zúfalé prehltnutie nášho lídra potomstva nad stratou 10 dní skautu navyše ma presvedčilo, že to bol dobrý záťah a mal vyššiu efektivitu, ako všetky moje hysterické výkriky o likvidácii rodinného rozpočtu. Aj tak však niekedy potrebujem pocit, že nie som sama, a tak ma napriek tragikomickému výkladu mojej sestry v telefóne potešilo, že jej dvaja malí draci odtrhli novučičkú, dvojročnú zárubňu v novopostavenom byte… a aj to, že rovnako postihnuté sú aj baby tu: forum

Ja viem, že to trochu vyzerá ako sado-macho, ale mne to celkom dobre padlo. Dúfam, že aj vám.

P.S.: Ktosi tam položil otázku, kedy ich to prejde. Odpoveď už viem: keď si budú zariaďovať svoje vlastné za svoje vlastné.