Deti a modlitba

Mária Kohutiarová 6

Prvé, čo sa nám pri tejto téme vybaví pred očami, je známy obrázok pastelových farieb: sladké kučeravé dieťatko, modré oči upnuté do neba, zložené rúčky. A pri ňom stojí ešte sladší anjel, svieti mu lampášom a usmieva sa.

Ak sa máme začať baviť o tejto téme, v prvom rade si potrebujeme ujasniť, či deti naozaj chápu abstraktné pojmy a či majú schopnosť vnímať vzťah medzi nimi a Bohom. Pretože na tému „deti a Boh“ existuje aj medzi veriacimi veľa skeptických pohľadov, ktoré hovoria o nedostatku zrelosti a rozumu, a čakajú, „až na to bude čas“. (Toto čakanie však – žiaľ – prináša presne opačný efekt…)

foto: pixabay

Vzťah medzi Bohom a dieťaťom (ako aj medzi dospelákom a Bohom) nie je prednostnou záležitosťou rozumu, aj keď je k tomu potrebný ako pomoc. Tento vzťah je predovšetkým o láske, radosti a nadšení – a toho všetkého sú predsa naše deti už od malička schopné častokrát omnoho viac a lepšie ako my!

Základom je už malému dieťatku povedať, kto je Boh, ako patrí do nášho života. Stačí toľkoto: „Vieš, Zuzka, my s ockom máme jedného skvelého kamoša, ktorý všetko dokáže, stále je pri nás, má nás veľmi rád a pomáha nám. Je to Boh, náš dobrý Ocko v nebi. Je pre mňa najdôležitejší na svete.“ Je zákonité, že sa každé dieťa bude potom pýtať viac, a to o to skôr, ako doma prirodzene vidí obrázky a knižky s touto tematikou.

Modlitba detí potrebuje vzor

Isté je, že modlitba detí potrebuje vzor – a to predovšetkým od rodičov. Oni sú zodpovední za to, ako sa dieťa modlí či nemodlí a nakoľko tomu rozumie. Či vzťah medzi ním a Bohom je živý, alebo je to len pokračovanie tzv. rodinných tradícií – a to časom ako formálnu záležitosť zväčša pri nedostatku iných vzorov (starí rodičia, dobrí kamaráti…) dorastajúce dieťa odmietne. A má pravdu, takýto vzťah ho nenapĺňa, radosť v ňom nevidí, a falošnú hru hrať ani s Bohom nechce – tým skôr, že mu vôbec nerozumie, má pocit, že sa bez neho zaobíde a vidí, že aj rodičom je viac-menej ukradnutý.

Spoločenstvo pri modlitbe

Deti potrebujú pri modlitbe zažiť aj spoločenstvo – a to prvé má dostať v rodine, kde vidí, že aj jeho ocko a mama si kľaknú a rozprávajú sa s Bohom, že sa spoločne celá rodina modlia a berú modlitbu poctivo. Sme spolu, a ideme sa rozprávať s našim „veľkým Ockom“ – to je motivácia, ktorá každého špunta teší. Vidí, že mu dôveruje aj jeho skvelý ocko, hoci je taký veľký a múdry, že ho potrebuje aj jeho mama, ktorá všetko vie (a aj tie lapajiny vyňuchá), že cez Neho ide všetko, čím rodina žije a čo ju stretáva aj zvonku.

Modliť sa vlastnými slovami

Naučiť sa modliť základné modlitby je fajn a je aj to potrebné. Pre deti a pre väčší zážitok z modlitby, ako aj upevnenie vzťahu s Bohom je však dôležitejšie, aby sa dieťa naučilo modliť vlastnými slovami. Tak jednoducho, ako to cíti a primerane veku dokáže. Dvojročné povie: „.. dakujem ti, Bóže, za moj nový vuačik…“ A je to pre neho gól! Má sa s kým podeliť o radosť, o smútok, o to, po čom túži a o to, čo ho mrzí a čo by možno chcel vyprosiť pre iných. Deti bývajú nezištné a v modlitbe úprimné, a často neprosia za seba, ale za mnoho iných ľudí a vecí – až je to prekvapujúce.

Ako sa s deťmi modliť? Kľaknúť si? Sadnúť?

Dovoliť malým deťom loziť? Modliť sa, aj keď vidím, že ho to „akože“ nebaví?

Pokiaľ je dieťa ešte malé a veľmi neposedné – čo asi každý rodič vie podľa vývoja a povahy – treba určitý druh preliezania pretrpieť, i keď aj tu treba ustriehnuť hranice, kedy je to už roztopašnosť. Ale aj keď sa to nezdá, veľa detí popri tom sústavnom vrtení počúva a z ničoho nič sa plynule do modlitby zapojí.

Ak už je dieťa väčšie, pri klasických modlitbách (napríklad pri ruženci, aj v kostole) je dobré si kľaknúť – aspoň z času na čas, aby si dieťa uvedomilo aj túto pozíciu pri modlitbe. Ak sa však modlíme doma prevažne vlastnými slovami, a ide nám hlavne o vybudovanie dobrého vzťahu medzi dieťaťom a Bohom, spokojne si sadnime. Dieťa vie, že sa ide rozprávať s Niekým, kto je najúžasnejší na svete, je to náš veľký Ocko, ktorý nás ľúbi a tak sa má cítiť prirodzene – aby sa aj prirodzene mohlo počas modlitby vyjadrovať.

Kedy sa modliť?

Pravidelne ráno a večer, aspoň chvíľku, inak v každom okamihu po troškách, v závislosti od situácie – učíme tak dieťa všetko odovzdávať Bohu a prosiť o pomoc. Napríklad: Miško spadne a veľmi si oškrel kolienko. Kým mu to mama ošetrí a pofúka, stačí povedať: „Dobrý Bože, tak som si udrel koleno, keď som spadol. Prosím, nech sa mi to rýchlo zahojí…“

Pri modlitbe s deťmi rastieme aj my ako rodičia,

i keď máme strach, že to nebudeme vedieť (hlavne ak sme boli vedení len ku „klasickej“ modlitbe) a že to nezvládame. Skúsme byť aj my prirodzení a byť na chvíľu deti, ktoré sa chcú porozprávať s dobrým Otcom. Deti cítia predovšetkým našu úprimnosť – a tú napriek nedokonalosti slov ocenia.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (20 hlasov, priemerne: 4,50 z 5)
Loading...
Author image

Mária Kohutiarová

Stále predovšetkým manželka, 7x mama, človek pre druhých. Chcem aj prostredníctvom riadkov priniesť presvedčenie, že svet je úžasné miesto a mať deti a rodinu je to najlepšie, čo nám mohlo byť dané.

články autora...

Komentáre k článku

  1. Je úžasné počuť dieťa modliť sa vlasnými slovami. A o to krajšie keď Bohu poďakuje za maminku a ocka. Ďakujem, že som si mohla uvedomiť, že keď nebudem ja otvorená ako dieťa pred Bohom, potom dieťa otvorené nebude tiež.

  2. Pekný článok. Deti aby sa naučili modliť musia modlitbu zažiť v rodine. Učiť dieťa modliť až pre prvým sv. prijímaním je neskoro.

  3. Modliť sa máme vždy…či je nám dobre alebo zle…Boh je vždy pri nás a nikdy nás neopustí….to len my na neho často zabúdame a hlavne vtedy keď je nám fajn…ale nemali by sme nikdy zabudnúť,že fajn je nám vlastne preto,lebo to chcel on Big Grins

Pridaj komentár